Realm of Dreams

Tím

2010-04-08T00:36:00.001+02:00

Ľahko sa začína písať, ak sa píše akoby o príbehu. Už to mám vyskúšané, viď nižšie. Toto bude príbeh o ľuďoch, s ktorými som prišiel do styku pred trom rokmi v novom zamestnaní, tiež viď nižšie. Ten príbeh začal vlastne ešte skôr – slovným „naverbovaním“ a neskôr krokom naslepo. Nevedel som, do čoho sa púšťam, pohovor toho bol jasným dôkazom. Ale vzali ma... Otvoril sa mi nový svet, plný nových ľudí, zvykov, pojmov.
Spočiatku mi boli oporou len ľudia, s ktorými som sa poznal už predtým. Neskôr, keď som sa dostal do stabilného tímu, sa zmenil aj okruh týchto ľudí. Práca v tíme bola fajn, naučil som sa novým veciam. Fungovalo to tak asi dva roky. Atmosféra v tíme však nebola najlepšia. Zrejme kvôli niekomu, kto si chcel presadzovať svoje pracovné metódy a zaťahoval do toho aj ostatných. Ale to nie je teraz podstatné...
Od začiatku minulého roka sa atmosféra v tíme uvoľnila a ten naberal na svojej súdržnosti. Viditeľným gestom bolo presunutie časti ľudí do spoločného priestoru, čím sa tím definitívne spojil. V práci bola fajn nálada. Stresy sa nepripúšťali, skôr sa riešili ľahkou cestou a dosť tomu napomáhal neformálny štýl jednania. Spoločné obedy boli fajn, tiež občas posedenia v kuchynke. Nebola to klasická partia, ale vlastne len taký easygoing tím, v ktorom pracovať bola pohoda. A bolo nás v tíme 10.
Veci sa začali pomaly a postupne meniť na jar. Firma si povedala, že nebude povyšovať, tak sa jeden člen rozhodol odísť. V lete sa situácia opakovala...Odišiel ďalší „skoročlen“, ale v zásade sme ho rátali medzi nás. Okrem toho sa pridružili zvesti o konci projektu. Znamenalo to pre nás, že skôr či neskôr si nás rozoberú na iné projekty a nebudeme už spolu... To tiež kolidovalo s predstavami jednotlivých členov o cestovaní, a preto sa rozhodovali medzi tým, či zostanú alebo odídu preč z firmy. Jeden sa rozhodol odísť, inak okrem kapacity aj dosť zábavný člen... Presunuli nás do iného priestoru, kde sme sedeli zase pokope. Ale už len siedmi. Ďalší človek odišiel na iný projekt. A zostalo nás šesť. Bolo to v období, keď nám už projekt skončil. Ale zároveň bolo viac času na rôzne neformálne aktivity...

S odstupom času to hodnotím ako jedno z pekných období vo firme. Aj vrátane dovolenky, ktorú som absolvoval síce sám, ale teraz na ňu rád spomínam. Chodievali sme spolu pozerať futbal, na kvalifikácii sme tiež boli... No netrvalo to dlho...Rozobrali si nás pomaly a postupne na rôzne projekty. Dvaja členovia tímu sa rozhodli firmu opustiť. Rozlúčková party bola prijatá s oveľa väčšou nostalgiou, ako predtým. Zostali sme totiž už len štyria, z toho traja relatívne sediaci pokope. A v decembri nás rozobrali každého inde, takže s koncom roka prišiel aj de facto koniec spoločnej existencie tímu...
V kontakte sme boli už len cez maily a cez fb. Možnosti na spoločné stretávanie sme využili, napr. Na spoločný bowling. Pre mňa to boli chvíle, na ktoré som sa tešil, najmä na ľudí... O to viac, že mne sa ušlo tiež cestovanie, ktoré som spočiatku považoval za príjemné spestrenie, ale po čase mi začalo liezť poriadne na nervy. V januári bola možnosť ešte jedného stretnutia a tam som sa dozvedel, že ďalší človek z tých štyroch, sa definitívne rozhodol odísť...
Február som strávil doma, kvôli úrazu a dovolenke. Bola taktiež olympiáda. Ale v marci prišli tie údery zas... Bol som rozhodnutý podniknúť prípravné kroky k tomu, aby som odišiel. Zatiaľ sa tak nestalo, ale nechýba k tomu veľa...

A vlastne to nie je ani príbeh, len také prvoplánové písanie po dlhom čase.

Keď sa povie "pred rokom"

2009-10-02T13:10:00.002+02:00

Spojazdnili nám to tu. Zamestnávateľ sa rozhodol neblokovať túto stránku, takže sa dá na ňu v pohode dostať.

Lenivý piatok a vonku tak pekne...Minulý rok som sedel kdesi ďaleko odtiaľto, s výhľadom na more, ako každý večer. Bol som tam s kolegyňou. Tento rok to už nevyšlo. Vyššie miesta rozhodli o projekte inak.

Spracúvam zážitky z dovolenky. Byť niekde prvýkrát v živote bolo fascinujúce. Cesty som si vopred plánoval a vyšlo to. To mi pripomína, že kým počasie dovolí, ešte by som mal túto možnosť využiť a niečo si ešte takto naplánovať. Myslím, že budúci pondelok zas niečo vymyslím.

Budúci pondelok ma čaká bojová úloha. Tú búdu som si ušil sám a navliekol som sa do nej, ani neviem ako. Obávam sa, že to nevyjde, tak ako vždy. I napriek želaniam iných, aby som spravil opak.

Keď džingel zahrá viackrát

2009-10-01T00:25:00.002+02:00

...vtedy sa znova niečo začína. Čas sa zastavil a opäť pohol. Koniec prerušenia.

...Opäť pár lúčení s ľuďmi, ktorí mi vstúpili do života a svojím spôsobom ho obohatili. V myšlienkach sa rodí povel "stay in contact".

...A hľadanie strateného úsmevu pokračuje. Čím ďalej zisťujem, že je nepostrádateľným.

The dreams must not be over!

Pusto

2009-05-27T00:24:00.001+02:00

Je to tu už opustené, bez návštev. Bez chuti i nálady sa sem vôbec niekedy vrátiť. No možno raz...

Ako som nechal zabiť nenarodený zub

2008-12-22T20:53:00.003+01:00

Veru, ani neuzrel svetlo sveta a už musel ísť von. "38-ka" alebo ľavá dolná osmička, sa ani neprerezala cez ďasno a už ju trhal zubný chirurg. Mohla to byť epizóda už aj pol roka stará, keby som to nebol odkladal. Veľmi sa mi k zubárovi nechcelo. Všeličo sa mi o trhaní osmičky dostalo do uší, že ako to neznesiteľne bolí a neviem čo ešte.

Prvé dejstvo malo rýchly priebeh. Lekár sa pozrel na 7 rokov starú röntgenovú snímku a jednoducho zahlásil "operácia". Objednať sa na termín a ide sa...

Druhé dejstvo je najpodstatnejšie - trhanie. Začalo to injekciou kdesi do zadných častí ďasien. Zvláštny pocit, keď som cítil, ako sa tá paralyzujúca tekutina začala pohybovať kdesi medzi lícom a vnútrom úst. Nasledujúcich desať minút som už len cítil, ako mi "odchádzajú zuby". Jazykom som ich nahmatal, akoby ani neboli moje. Ale práve vďaka tomu som necítil to, čo prišlo potom. Otvoriť ústa, vykmásať zub, zašiť, vypláchnuť. Ešte aj s obecenstvom v osobe nejakého praktikanta, ktorý sa celému tomu prizeral. Vytrhuntý zub sa tu teraz na mňa pozerá spred klávesnice. Bolo to až príliš jednoduché, takmer nič nebolo cítiť.

Tretie dejstvo boli komplikácie. Opuchnutá ľavá strana tváre. Po dvoch hodinách sa to začalo prebúdzať a cítil som bolesť. Niekoľko ibuprofenov to spravilo. O dva dni som už mal byť vraj ok. Ibaže namiesto toho prišiel zápal. A znova k zubárovi. Antibiotiká, drenáž, ľad. O tri dni na kontrolu. Takže celý víkend som sa dával dokopy.

Antibiotiká zabrali a je podstatne lepšie. Zubár dal už len pár odporúčaní na ďalší týždeň a snáď môžem pokladať túto kapitolu už za uzavretú. A je o jeden zub múdrosti menej...

Jeden veľký príbeh...predčasný epilóg

2008-12-21T18:56:00.001+01:00

Radšej to ukončím...

Keď som to celé tu začal tak rok po roku rozpisovať, bol som v určitom vnútornom rozpoložení. Teraz je to preč. Ani neviem, čo som tým vlastne sledoval. A k tomu podstatnému som sa tuším ani nedostal.
Možno som to potreboval len zo seba dostať von, teda aspoň časť. Celé je to aj tak zložité... A nič to nerieši. Vôbec nič.

Jeden veľký príbeh...

2008-09-15T01:51:00.000+02:00

Rok YYYY mínus 6

Bola olympiáda. Hokej na nej skončil katastrofou. Boli hokejové majstrovstvá. Hokej na nich skončil majstrovským titulom. Bratislavu zaliala letná storočná voda. A inak to bol rok, ktorý sa blbo začal a ešte blbšie skončil.

Rovno k veci. Rok v kocke vyzeral takto: v januári príprava na posledné riadne skúšky, vo februári obhajoba diplomovky. V marci prvá štátnica s leteckým doprovodom. V apríli druhá štátnica s leteckým doprovodom. V máji tretia štátnica. V júni štvrtá štátnica. Júl a august príprava na dve opravné. V septembri prvá opravná štátnica. V októbri druhá opravná štátnica. V novembri som spromoval. A v decembri...som nastúpil na civilku. A to, čo bolo medzi tým bolo len jedno hluché neproduktívne obdobie, maximálne premrhané, vôbec neprežité naplno, ale naopak v strese, nervózne, malomyseľne...skrátka ZLE.

Z mimovládky ma zapojili do svojho diania. Vraj na základe toho, čo som študoval, že tomu budem rozumieť atď... Takže som sa stal na dva roky členom kontrolnej komisie, čo bolo náplňou vo voľnom čase. Postupne som sa začal viac zoznamovať s ľuďmi, ktorí sa v mimovládke angažovali. Bol to tak trochu iný svet. Väzby v ňom boli čímsi zvláštne. Zvláštne bolo aj to, že mi v tomto svete veľmi rýchlo stúpla povesť niekoho, kto sa vo svojom obore vyzná. A niekotrí mi to dávali aj pocítiť, čo vo mne vyvolávalo aj istý pocit dôležitosti. A tak trochu som sa tam začal cítiť ako ryba vo vode. Pridelili ma aj do jednej komisie, ktorá mala dosť veľký význam. A koncom roka ma oslovil jeden človek z mimovládky (mimochodom ju aj dávno sám zakaldal), aby som tam išiel robiť civilku na ďalších 13 mesiacov. To už bolo ale po skončení školy...

S niektorými ľuďmi som bol dosť často v kontakte, dokonca aj pravidelne. Stretnutia sa však stále točili o tom istom...Jednoducho rutina. No nie každý to tak vnímal. Dôkazom toho boli rôzne akcie, ktorých som sa napríklad zväčša nezúčastnil. V tom čase mi boli dosť cudzie napríklad návštevy podnikov, barov, či diskoték. Inklinoval som skôr k vtedy bežným stretnutiam s BSC, ľuďmi zo 41ky a s hŕstkou bývalej partie. Občas sme robievali aj tie staré známe okružné cesty, čím sme predlžovali čas trávený spolu.

Vo voľnom čase sme hrávali hokejbal, čo bola čisto chlapská záležitosť. Zvlášť keď sa táto hokejbalová komunita rozrástla o ľudí, ktorých som dovtedy nepoznal. Nebola to stabilná zostava, ale aj tak noví ľudia dali príležitosť pre nové kontakty, ktorých zmysel sa ukázal až o niečo neskôr. V tomto roku však ešte nie. Faktom bolo, že ten hokejbal sa mi začal celkom páčiť, hoci tá hra na ihrisku nestála za veľa.

Bol prvý rok, keď som nebol na žiadnej spoločnej akcii, niekde na chate alebo na dovolenke (s výnimkou jednej – ale to bolo s ľuďmi, ktorých som predtým poznal možno len z videnia). Príčinou mohla byť práve škola a vtedy hlavne bariéra, že sa musím učiť na tie (opravné) štátnice. Takže v čase, keď sa bolo treba rozhodnúť o ceste do Chorvátska, som ani nehľadal inú možnosť, ako povedať nie. Bolo rozhodnutie, ktorým som si nechal ujsť jeden vlak. Alebo lepšie napísané - loď. Odišla z prístavu a na brehu nechala ľudí, ponorených do svojich starostí.

Dovolenky v Chorvátsku sa zúčastnila len moja požičaná autochladnička. A okrem nej samozrejme pestrá zmes ľudí, v ktorej som mohol nájsť pár osôb z BSC, 41ky, dokonca aj zo starej partie spred 4 rokov. O lodi a začiatku jej príbehu, ktorý sa vtedy možno začal písať, som dostal informácie len z počutia. Prijal som ich skôr s rezervou, niekotré dokonca s prekvapením, po ktorom nasledovala vnútorná reakcia typu „tak toto nie“. Príčina bola v tom, že niečo som vtedy (stále) považoval za tabu. Dnes by som sa na to díval trochu predsa len trochu inak. Otázka je, či by štart na tej lodi znamenal štart čohosi, čo teraz stále márne hľadam. To však ponechám ako otvorenú špekuláciu. Nemalo by zmysel sa nad ňou hlbšie zamýšľať. Teraz už určite nie.

Život bežal ďalej a príbeh pokračuje. Rok, ktorý blbo začal a ešte blbšie skončil, priniesol viacero zlomových udalostí, ktoré s týmto príbehom nejako zvlášť nesúvisia, hoci vniesli vnútorný boj. No a popri tom som sa stále vyvážal po tej nezáživnej diaľnici a čakal...Ani sám neviem, na čo.

Jeden veľký príbeh...

2008-08-27T00:55:00.001+02:00

Rok YYYY mínus 7

Bol to rok, v ktorom priateľ predpovedal, že padnú dvojičky a ani o tom nevedel. Bola objavená hitparáda okey gold a bolo zábavné ovlyvniť hlasovanie kvôli jednej pesničke, aby ju hrali osemkrát z prvého alebo druhého miesta. Rok, keď sa šport nestal len objektom sledovania, ale aj koníčkom a jeho dôsledkom bola kúpa novej hokejky. Vtedy sa popri škole pritrafila ďalšia práca v jednej archaickej budove. A bolo preukázané, že diplomovka na výbornú sa dá napísať za štyri dni.

Keď sme išli s partiou, o ktorej ešte neskôr bude reč, autami do Bulharska, úseky cesty sa striedali svojou zaujímavosťou. V tomto príbehu pôjde o úsek rovný, fádny, akoby bez konca, na ktorom nie sú žiadne značky alebo bilboardy, možno jedna benzínová pumpa... S internetovými irc komunitami som sa postupne rozišiel. Párkrát som sa tam ešte ukázal, s niektorými sa stretol aj naživo. Skončilo to však asi tak rýchlo, ako to aj začalo. A zas bolo o skúsenosť viac.

V tomto roku ma začali čoraz viac oslovovať ľudia z jednej mimovládky. Vtedy som to ešte nemohol vedieť, že táto mimovládka ovplyvní moje nasledujúce roky. Fungovala skôr na neformálnych vzťahoch. Zapájanie z mojej strany do ich aktivít prichádzalo postupne. O chod organizácie sa staralo prevažne dievčenské osadenstvo, približne v mojom veku. Ponuky na spoluprácu som v tom čase bral skôr z profesionálneho záujmu, pretože som v tom videl príležitosť. Nič viac a nič menej. Zatiaľ. Takže všetko po starom a zostanem pritom, že nejaká mimovládka existovala.

Stará partia „vyvolených“, ktorá bola založená pred dvomi rokmi, nejako začala upadať. Bolo čoraz menej skalných, ktorí sa pravidelne stretávali. A tak zákonite musela prísť otázka, ako ďalej. Ja som si ju vyriešil jednoducho – odchodom bez slova. Pár ľuďom som povedal, že už medzi nich chodiť nebudem. Nezdalo sa mi to perspektívne. V tej partii v tom čase totiž „skapal pes“. Ani o tom som nemohol vedieť, že tento krok by som neskôr mohol oľutovať. Zbavil som sa tak príležitosti do budúcna a dvere, ktoré som si zavrel sám, už iní neotvorili, lež zamkli.

Partia vyvolených si musela uvedomovať podľa mňa to isté, o tom že „skapal pes“, pretože na jeho oživenie prijali opatrenia. Pribrali medzi seba ľudí z mimovládky, potom ešte nejakých tých svojich známych a vytvorili tak „skupinu O“. O tom som sa dozvedel oveľa neskôr. Avšak dosť neskoro na to, aby som sa medzi nich mohol vrátiť. Totiž skupina O si prijala vnútroné pravidlá: nikoho nového neprijímame. A keďže veľa ľudí zo skupiny O som nepoznal a ani oni mňa, tak som sa ocitol v pozícii „nového“. A myslím si, že v takomto postavení by skončila väčšina ľudí zo starej partie. O to väčší paradox, že keby sa tam niekto chcel vrátiť, tak jeho šance by boli menšie, ako trebárs nejakého cezpoľného. Hold, dynamika vzťahov...

V tom čase sa rozbiehal kontakt s ľuďmi, ktorí boli s nami v autobuse 41ke. Pochopiteľne, 41ka si našla ľahko cestu k BSC. A aj k ostatným ľuďom. Stretávania boli spočiatku len sporadické, no neskôr nadobúdali na pravidelnosti. Bolo to možno o pocite patriť niekam. A možno to bolo o niečom úplne inom.

V tom roku som absolvoval dvakrát Čadcu. Prvýkrát to bolo koncom leta hneď po prvých štátniciach. Pár ľudí z BSC a z odídených zo starej partie. Možno posledné záblesky spomienok. Viac však odraz reality. Takzvaná akcieneschopnosť. Za prítomnosti troch inteletuálok.
Druhýkrát to bolo na Silvestra, na ktorom bolo podobné zloženie ako v lete. Prvá akcia, keď sa premiešali stará partia, BSC a 41ka. Dalo to dokopy zaujímavú partiu. Celá akcia však pôsobila napokon akýmsi rozpačitým dojmom. Asi nielen kvôli počasiu.

Ani neviem kto a kedy to vymyslel a ako vznikla tá myšlienka, ale začali sme hrávať hokejbal. Spočiatku s požičanými hokejkami s umelohmotnými násadami a veľmi sporadicky. Keď sme tie hokejky pomaly a postupne lámaním opotrebovávali, pokupovali sme si vlastné. Bola to moja prvá hokejka po neviem akom dlhom čase. Pamätám si, že bola dosť ťažká a že pri jednom z prvých zápasov sa mi zlomila. Tak som na ňu kúpil čepeľ. Po krátkom čase odišla aj tá...

Hokejbal bol jednou z príležitostí spoznať ďalších nových ľudí. Pochopiteľne, všetko sa to odohrávalo vo výsostne chalanskej spoločnosti (hoci spočiatku sem tam hrávala s nami aj sestra jedného BSC). S pár ľuďmi sa tie hokejbalové zápasy stávali neskôr čoraz pravidelnejšími. Aj tu sa niektorí časom vytratili. A niektorí zas našli cestu cez hokejbal nadviazať nové kontakty do budúcna.
Za najväčšiu hokejablovú udalosť pokladám ten zápas, čo sme hrali na Kramároch proti vážnym ligovým hokejbalistom. Bol to skutočný zážitok...

Život bežal ďalej a príbeh pokračuje. Rok, ktorý nasledoval, bol ako studená sprcha...

Jeden veľký príbeh...

2008-08-19T23:29:00.000+02:00

Rok YYYY mínus 8

V roku, v ktorom kraľovala olympiáda, hokej a panika z Y2K, bola stiahnutá z netu prvá mp3ka a neskôr na to poslúžil užitočný napster. Ukľudňujúcou hudbou sa stal melodický trance – vtedy najmä Enigma a Chicane. Na irc vznikla komunita ľudí, ktorá ako sa neskôr ukázalo, značne unikala od reality. A bolo to vtedy, keď jedno mobilné číslo získalo až dodnes nového majiteľa. Vtedy sa v škole až podozrivo dobre darilo a popri škole sa podpísala jedna dohoda o pracovnej činnosti. A vďaka jednej akcii za hranicami priniesli letné mesiace nové známosti, ktoré vydržali až dodnes.

V tomto roku som sa mal oženiť. Tak vravela kalkulačka. Vek by tomu aj nasvedčoval – 22. Všetko to bola však len predstava z chlapčenských čias. Faktom bolo, že v tom čase sa ešte nikto neženil ani nevydával. Ale tá chvíľa sa blížila. Čoraz pravidelnejšie sa medzi známymi vyskytovali vážnejšie „páriky“. No vo vzájomnom porovnaní ešte stále bola prevaha nezadaných. Teória nahrávala aj v môj prospech. Ešte minulý rok som absolvoval osobnostné testy. Dozvedel som sa okrem iného, že mám vlastnosti, ktoré sú vhodnou devízou do manželstva. Ďalšia informatívna dopravná značka. Akurát k nej chýbalo také malé návestie.

Do cesty sa priplietlo niekoľko spomaľovačov a stopiek. Slečna, do ktorej som sa zahľadel, si našla frajera. Čo iné sa dalo čakať? Je pravda, že som bol ako obarený, keď som dostal túto informáciu a asi pol minúty som nebol schopný žiadneho slova. Ono sa to ale začalo akosi vytrácať z mysle a postupom času som to bral už len ako fakt. I keď na druhej strane, asi bolo lepšie ju radšej nevidieť a nepripomínať si to, čo som k nej cítil asi pred dvomi rokmi.
V rámci zvyšnej partie pokračovalo stretávanie sa pri obvyklých príležitostiach. Pokračovali spoločné akcie a nerád som ich vynechával. Totiž oproti tomu, čo bolo keď som prvýkrát medzi nich prišiel, nastal objektívne posun. Bolo to dané aj tým, že tých ľudí som už viac poznal a že pár aktivít pomohlo k tomu, aby sa prelomili ľady. Vďaka tomu sa objavilo pár náznakov spontánnosti, no vždy len v opatrných dávkach. Viac som od seba ani nečakal. V prítomnosti ľuďí z partie som sa cítil dobre, pretože som mal pocit, že niekam patrím. A vždy sa niekde vo vnútri prebúdzalo to, že „však možno niekedy sa nejaká nájde“. Ibaže to bol len omyl a ilúzia. Bez akéhokoľvek pričinenia z mojej strany som nemohol čakať zmenu. A tá sa ani nediala.

Dobre, poďme k tomu internetu. Koncom minulého roka som sa poprvýkrát dostal na irc kanál pohoda. Vraj sa tam kvízuje, tak som sa skúsil zapojiť. Išlo mi to. Začalo ma to baviť tak, že som pomaly každý deň vysedával na nete a kvízoval. Popri tom spoznával nových virtuálnych ľudí – samozrejme len pod ich prezývkami. Z tých, čo tam boli stabilne sa vyprofilovala akási komunita, ktorá sa nakoniec aj niekoľkokrát zorganizovala a stretla. Na jednom takom stretnutí som bol v Hysterke.

Komunikácia na takom irc kanále fungovala tak, že všetko, čo sa napísalo, videli spravidla všetci. Ale dalo sa komunikovať aj cez súkromné správy. Pár takých komunikácií som mal. Už ani neviem kedy a ako, ale po čase sa pritrafila holka, s ktorou som prekecal o niečo viac ako je bežné. A už ani neviem kedy a ako, ale tie vety, ktoré sme si vymieňali, boli čoraz...zaujímavejšie. A už ani neviem kedy a ako, ale sme si vymenili mobilné čísla. V tom čase som poslal hádam viac smsiek, ako za celý čas čo mám mobil. No a potom došiel prvý telefonát, ktorý som nečakal. Bolo to niekedy v lete. Pretelefonoval som vtedy tuším dve hodiny vkuse. Rozhovorom len tak, ktorý začal asi pol minútovým trápnym tichom. A v duchu som stále riešil otázku, že čo ďalej. A bral som to príliš vážne. A nezostalo len pri jednom telefonáte. Bolo ich neskôr viac. Hlava v oblakoch a kopec nových pocitov. Vtedy hral dokola Team so svojím „viem, som v tom, už sa z kopca kotúľam“...

Možno až pridlho to zostávalo vo mne a blúdilo to ako neriadená strela. Až časom som sa zveril niekomu, komu inému ako chalanom z BSC skupiny. Vtedy som dostal radu niekam ju pozvať. Napríklad na nočný výstup na Kriváň, ktorý sa mal uskutočniť v tom roku v septembri.

Potom prišla olympiáda. A po olympiáde úplný obrat a zlom. Nevedel som, prečo. Kriváň odmietla, vraj na také ona nechodí. Začal som k nej byť zlý a prestal s ňou normálne komunikovať. A celú moju antipatiu umocnila fotografia...Mal som si ju vypýtať už dávno predtým...Ale chybou bolo, že som si vystačil so svojou ilúziou. A potom prišlo vytriezvenie...O rok neskôr sa vydala, zhodou okolností za niekoho z icq. A naše kontakty sa s výnimkou pár smsiek pri osobitných príležitostiach pretrhli.

Medzitým tá spomínaná akcia za hranicami...Trvala desať dní a išlo na ňu asi dva milióny ľudí. Predtým som sa poznal len s dvomi ľuďmi, ale tých desať dní pomohlo nadviazať nové kontakty a vzťahy s novými ľuďmi. Dynamika vzťahov sa vďaka slávnej „štyridsaťjednotke“ posúvala do ďalšej roviny. 41-ka bola autobus, ktorého zadné miesta sme statočne okupovali traja BSC. Okrem nás bolo možné v ňom stretnúť dvoch bratov, ktorí mali na môj vkus niekedy až prisilné zásady, dve spolužiačky, s ktorými ma spájalo štúdium na tej istej škole, dve ďalšie spolužiačky, ktoré na svoj nízky vek boli celkom samostatné...

Už som kedysi písal o tom, ako som absolvoval jeden nezáväzný rozhovor s holkou, ktorá bola tiež v tom autobuse. Rozhovor sa odohrával vo vlaku Roma-Tarquinia. Kecali sme o všeličom, no najmä o Chorvátsku. A záver bol zhrnutý do jednej vety, ktorú mi povedal priateľ z BSC: "Vtedy v tom vlaku bola do teba a toho, čo si vravel o Chorvátsku, tak zažratá, že si ju mohol kľudne zbaliť." Možno jeden z mála svetlých momentov.

Bola to dobrá akcia, v ktorej som okrem iného poprvýkrát okúsil samostatnosť v zahraničí. Bola to príležitosť získať nové kontakty. A viaceré z nich mali dlhšiu životnosť a nevybledli. Do istej miery ma zaujali tie dve spolužiačky, zrejme však kvôli spoločnému záujmu v štúdiu. Zostať však len pri tomto tvrdení by znamenalo poprieť fakt, že k nim som cítil aj čosi viac.Aspoň k jednej z nich určite na dlhšiu dobu s menšou prestávkou. Ale o tom neskôr.

Život bežal ďalej a príbeh pokračuje. Staré kontakty partie i ďalej fungovali. I keď aj tam došlo už k viacerým zmenám. Do istej miery už aj zovšedneli. Malo to za následok, že v partii som onedlho oficiálne skončil a rozhodol som sa ju opustiť. Zostalo už len príležitostné stretávanie sa. To, čo malo svoju stabilitu, bola skupina BSC, ktorej reprezentanti si už našli svoje vlastné cesty. Tá moja bola tento rok zaujímavá, možno trochu aj dobrodružná a riskantná, no napriek tomu pohodlná. Bola plná informatívnych značiek, ktoré zostali často aj nepovšimnuté. Charakter tejto cesty bol čoskoro nahradený fádnosťou, aká by sa dala prirovnať úseku rozostavanej diaľnice medzi Suboticou a Novým Sadom v Srbsku. Rovná, nezaujímavá, bez značiek...

Jeden veľký príbeh...

2008-08-11T01:30:00.001+02:00

Rok YYYY mínus 9

Rok, v ktorom komunikovalo medzi niektorými ľuďmi, obzvlášť cez čiernobiely internet. A v ktorom sa prvýkrát objavil invader28 na irc, hoci najprv len kvôli kvízom. V tomto roku sa pridalo pár noviniek, napríklad winamp, kvôli ktorému som upgradoval PC, a mp3ky a veselo sa napaľovali hry. Vtedy plávalo vo vzduchu až priveľa „psychológie“. Objavila sa Shania Twain a jej That don’t impress me much, počúvaný bol Mike Oldfield a vtedajšia úžasná novinka Riverdance od Mika Flatleyho.

V rámci partie dochádzalo k zmenám. Niektorí odišli, iní zase prišli. Väčšinou ich zavolal známy, alebo sa vrátili do partie po dlhšom čase. Jedno bolo pre ňu spoločné: jej členovia sa stretávali dva až trikrát do týždňa, čo bolo pomerne často. Povestné boli napríklad pondelkové študentské osmičky alebo stredajšie sedmičky. Večer z miesta stretávania sa neraz išlo domov pešo namiesto autobusu. Trasa bola zväčša rovnaká – okolo červenej pošty, pomedzi paneláky k chorvátskemu ramenu a popri ňom až k polícii. Tam sa cesty rozchádzali, mne zostala už iba možnosť ísť zvyšok cesty busom.

Myslím, že sme vtedy nachodili veľa kilometrov. Prekecalo sa veľa viet. Zväčša to absolvovali tí istí. Niekedy sa pritrafili aj neobvyklé trasy. Z bytovíc, keď sa nechcelo čakať na nočák, sa šlo pešo. V mojom prípade okolo bikrosky. Nemal som rád tú cestu, pretože bola dlhá a tmavá. Tých bytovíc ale aj tak nebolo veľa.

Blízko mňa bývala holka, ktorá sa pridala do partie už počas jej existencie. Neriešil som ju a myslím, že ani ona mňa. I napriek tomu raz, ani neviem ako, sme sa dostali na spoločnej pešej ceste domov k tomu, že sme sa zakecali a asi trikrát obkráčali štvorec pri našej pekárni. Trvalo to asi pol až trištvrte hodiny. Bavili sme sa nezáväzne, prakticky o všetkom a o ničom. Potom sme išli každý svojou cestou... Mne v hlave totiž stále rezonovala holka, o ktorej som písal už predtým. Takže tento večer vo dvojici som nebral nijak...

Bavilo sa o témach vzájomnej komunikácie. V tomto čase sa mi do rúk dostala aj kniha Tajná reč tela. Začal som ju brať dosť vážne, ešte aj poznámky som si z nej robil... No ukázalo sa, že teória je jedna vec a prax druhá. V rámci partie moja rola sa nezmenila. Nenastal žiaden posun. Svoje miesto som mal najmä ukotvené v BSC, čo sa pomaly stalo nálepkou aj do budúcnosti. A v partii klasika, povesť intelektuála zostala nezmenená. Komunikovať treba vedieť a k tomu je potrebná spoločná téma. Tých som mal nadmieru s jedným z BSC – hlavne o druhej svetovej a o hrách, lenže nielen o tom... Snaha riešiť to spoločné, čo trápilo zrejme oboch, vyústilo do zvláštnych stavov. A tak sa som raz dozvedel vetu, že “každý z nás sám seba ľutuje, ale na mne to je viac vidno”. A bola to pravda...

Dosť sa mi zapáčilo miesto v Čadci, kde sme chodievali na chatu. Trávili sme tam aj letné a aj zimné akcie, napríklad spomínaný Silvester. Čadca bola miesto pre snívanie. Hlavne v noci na kopci pod hviezdami...sledovať ich, ako padajú. V Čadci sa žili chvíle, na ktoré si rád spomínam a ku ktorým sa rád vraciam. Väčšinou. V tento rok okrem Silvestra tam bola aj letná akcia, kde bolo asi dvadsať ľudí. Maximum, čo sa týka počtu, ktorý som tam kedy videl. A k tomu treba prirátať ešte dvoch psov. Aby som nezabudol, zaujímavá bola majiteľka jedného z tých psov (toho väčšieho a chromejšieho, čo sa hneď s brechotom rozbehol po svojej trojuholníkovej trajektórii dvere-plot-bránička po každom vyslovení slova “cica”). Prvý kontakt s ňou bol spojený s činom, ktorý som pokladal za menšiu drzosť, keď pod stolom nielen mne zauzlila šnúrky na topánkach. Došlo mi až dosť neskoro, že aj takýmto spôsobom sa ničia zbytočné bariéry. Lenže vtedy som to ešte nepochopil.

V Čadci bola príležitosť na prehĺbenie kontaktov. No dosť som bol prekvapený, keď raz večer som tak v snahe zapojiť sa do nejakej aktivity, nevedel nájsť nikoho. Takmer všetci boli zaneprázdnení. Rozhovormi vo dvojiciach. Myslím, že ma to vtedy vytočilo tak, že som tresol dvermi a išiel von. Sedel som na lavičke, asi 15 minút, keď zrazu asi 5 metrov vedľa si sadol spolužiak s gitarou v ruke a začal na nej hrať a spievať svojej sparingpartnerke. Spieval tak zanietene a falošne, že to bolo až smiešne. A navyše nevedel slová. Tak som sa pridal k nim a spievali sme chvíľu spolu. Bolo to celkom fajn. Možno konečne náznak nejakej spontánnosti a hlavne odohnať chmáry samoty, ktorá už pomaly hraničila s depkou...

No a ešte treba spomenúť, že v tento rok sa partia vážnejšie otriasla v základoch. Rozštiepila sa na dve skupiny. O rozpade bola reč nejedenkrát. Pamätám si, že ešte v prvý deň, keď som sa medzi tými ľuďmi ocitol, práve preberali túto tému. Že ich je už pomaly veľa a že niekomu to takto nevyhovuje. No a keď potreboval niekto niečo takto riešiť, tak otvorili práve túto tému. Ale zväčša zostalo pri starom a partia zostala. Ten, kto cítil potrebu sa stihanuť, tak sa stiahol. Buď dočasne, že sa pár dní alebo týždňov neukázal, alebo natrvalo.
No tentokrát to bolo vážnejšie, o to viac, že nikto nič nikomu nepovedal. Skrátka v jeden deň sme sa ako zvyšná časť partie dozvedeli, že sa vytvorila druhá partia, ktorá si chce žiť svoj život, riešiť svoje spoločné témy, stretávať sa osobitne...V pôvodnej partii zostali BSC, spolužiak a pár osamelých bežcov. V novej partii boli 2x2 súrodenci, ku ktorým sa pridal ešte aj ich tretí, tá, čo mala toho chromého psa, a zvyšok tvorili ďalší osamelí bežci a čo ja viem kto ešte. Skrátka, rozsypalo sa to, a niektorí z tých pôvodných na to zareagovali dosť pobúrene. Mne to tiež prišlo ako podraz a ako výraz niečoho, že vy ste niekto, kto sa k nám nehodí, lebo my sme elita. Nová skupina sa zrejme nevytvorila zo dňa na deň, bolo jasné, že sa k tomu chystali už vopred. O to viac ma mrzelo, že v tejto skupine bola aj holka, do ktorej som sa zahľadel ešte pred rokom. Zanedlho som však dostal ponuku ísť do tej partie, spolu s ďalšími dvoma ľuďmi z pôvodnej. Jeden z BSC a jeho sestra. Tú ponuku som prijal.

Niektorí nebrali tento rozpad tragicky, skôr len ako fakt. Tu sa totiž ukázal rozdiel medzi tým, čo je partia a pravidelným stretávaním sa. Partia si už odžila svoje formingy, stromingy, normingy a každý hľadal svoju cestu. Tí konzervatívnejší chceli skrátka niekam patriť. Iným to zas bolo lauter jedno, či budú niekam patriť. S tými ľuďmi, s ktorými sa stretnúť chceli, sa stretávali naďalej. Príležitostí bolo na to dosť.

Život bežal ďalej a príbeh pokračuje. Dá sa predpokladať, a celkom správne, že ani pôvodná ani nová partia nevydržia večne. Aj tak sa prechodili ďalšie a ďalšie kilometre, fungovali bytové párty, oslavy, chatové akcie, lyžovačky... Každý si okrem toho žil svojím životom. Ten môj sa začal uberať okrem školských povinností aj smerom k virtualite, ktorá zohrala významnú úlohu nasledujúci rok.

Jeden veľký príbeh...

2008-08-07T00:36:00.000+02:00

Rok YYYY mínus 10

Bol to rok, keď sa v kine objavil Saving Private Ryan a Lost in Space. Keď sme fičali na U2 With or without you a v telke pozerávali Priateľov. Bolo to vtedy, keď sme pili pivo len sporadicky, ak vôbec (skôr vôbec). Vtedy, keď som letel prvýkrát zo skúšky a keď sme skúšali hrať stratégické hry po sieti. Keď môj počítač ovládol panzer general striedavo s civilizáciou a záujem o literatúru bol nasmerovaný na faktografiu, hlavne druhú svetovú vojnu.

V tomto príbehu vystupuje štvročlenná skupina skalných, ktorí sa poznali už dosť dlho. Nech má skratku BSC. Pokope ju držala najmä spoločná minulosť a čas strávený na tej istej škole. Dosť sa medzi sebou poznali, ale ako sa ukáže neskôr, ešte mali na sebe čo objavovať. Niekedy to medzi nimi aj zaškrípalo. U mňa to bolo asi tak, že vždy si to odnášal jeden z nich.

Začalo to vo februári, keď som vyšiel z „ulity“. Dvaja BSC ma vytiahli do jednej partie, kde som sa ukázal prvýkrát. Pár ľudí z nich som poznal, ale väčšinu nie. Bolo to dosť nové prostredie a celkom nová skúsenosť. Ako sa neskôr ukázalo, aj zážitkov bolo podstatne viac a boli úplne iné, ako dosiaľ. Tie najintenzívnejšie bývali na spoločných chatovačkách alebo bytoviciach. Tam bola príležitosť celkom sa spoznať a zažiť pre mňa niečo úplne nové.

Moja rola v tejto partii nebola nejako zvlášť významná. Videl som sa skôr na jej okraji. Vzťahy boli intenzívnejšie skôr tam, kde som sa videl ako v známom prostredí, totiž v BSC. Zvyšní traja z BSC to videli možno trochu inak a odvážili sa aj na pár krokov vystúpiť z tohto kruhu. Mne tá odvaha chýbala. V partii som sa zväčša videl ako intelektuál. Neprejavoval som sa ako vodca alebo niekto, kto je iniciátorom. Skôr naopak, jediná aktivita, ktorej som sa ujal a mal ju na starosti skončila fiaskom. A jej záver bola diskusia o tom, či táto partia má budúcnosť.

V rôznych situáciách som bol často formálny. Niekedy som si vravel, že na ten formalizmus som hrdý. No nakoniec sa ukázalo, že išlo o obyčajné bloky a že mnohé otázky boli vtedy pre mňa tabu. Odpovede na ne som hľadal najmä v kruhu BSC, no ohliadnuc sa späť, bolo to také hľadanie zeleného skauta, ktorému chýbalo ešte veľa veľa skúseností. Veľa vecí sa totiž podarilo objaviť až o pár rokov neskôr.

Čo sa vzťahov týka, v partii to bolo podľa mňa dosť chaotické. Málokto vedel, čo vlastne chcel. Veľa ľudí malo asi priveľké očakávania. To, že niekto s niekým v rámci partie chodil, bolo skôr vzácnosťou ako pravidlom. Bolo to možno aj kvôli tomu, že partia sa skladala napr. z dvoch kamarátiek-susediek, 2x dvoch súrodencov, spomínanej BSC, niekoľko osamelých bežcov a bežkýň... Dopravnou terminológiou vyjadrené, na ceste bolo pár značiek zákaz státia a napriek tomu som zastavil. Zahľadel som sa do jednej holky z partie. Vyžarovalo z nej niečo, čo ma dokázalo vyviesť z konceptu. Boli sme každý na svojej frekvencii, mimo dosahu. Nikdy som jej to nepovedal, nevyjdaril jej svoje pocity, navyše chodila s iným členom partie. Jeden z BSC nemal zábrany a vedel byť vo svojich rozhovoroch priamy. Dodnes si pamätám, ako s ňou v lete na chate prekecal hádam aj celý deň. A ako mi sám povedal, mal čo robiť „aby sa do nej nepicol“. Takú príležitosť som nikdy nevyužil.

V tomto roku som zažil prvého silvestra inde ako doma. Bol to dobrý silvester. Partia nebola síce kompletná, ale atmosféra bola výborná. Raz večer sme vybehli von, traja chalani a jedna holka, že sa ideme guľovať. Mal som pri guľovaní tej baby pocit, že toto je niečo divné, čo si predsa nemôžem dovoliť. Aj preto moje prejavy boli viditeľné len naoko. Nevedel som sa odviazať tak, ako napríklad niektorí chalani, ktorí s babami zvádzali vankúšové vojny a šteklenie. „...Toto je jediná erotická hra, ktorú si môžeme dovoliť...“ Veta, ktorá už vtedy veľa naznačovala, napríklad aj to že zdravá dynamika vzťahov nie je o státí na mieste, ale o pohybe istým smerom, dajme tomu aj s rizikom. To sa tak ľahko píše alebo hovorí...Vtedy som to ale nevedel pochopiť (a možno to nechápem dodnes).

Život bežal ďalej a príbeh pokračuje. Partia zmenila niekoľko svojich členov. Pár ľudí odišlo a už sa viac neukázali. O niektorých nebolo už vôbec počuť. Zmena priniesla však nových ľudí – ďalší súrodenec do dvojice 2x2, osamelý bežec, ktorý bol zhodou okolností aj môj spolužiak, dve osamelé bežkyne, ktoré sa už predtým s niektorými poznali, a niekoľko ďalších...

Jeden veľký príbeh...prológ

2008-08-06T23:06:00.002+02:00

Dynamika vzťahov. Funguje všade – v reáli i na nete - a tí, s ktorými som kamarát dnes, už o rok môžu byť zaradení do šedého priemeru známych. Alebo sú z nich ešte lepší priatelia, ako minule. Toto bude dlhší výlet do histórie. Bude o tom, čo bolo kedysi, ako sa to vyvíjalo a aké to ma dnes dôsledky. Je to cesta, plná rôznych značiek, semafórov, križovatiek...V každom období sa nájdu zákazy, príkazy smeru, výstražné znamenia. STOPka bola jedna z často opakovaných značiek. Alebo zákaz státia. Ten sa však častokrát stal predmetom porušenia. Vtedy, keď bolo treba ísť, pohyb nenastal. A keď už bolo neskoro, tak...už bolo neskoro. Dlhý príbeh sa začína...

Zbaviť sa jednej pätiny života

2008-07-28T00:04:00.002+02:00

V sobotu som vyhodil 6 rokov svojho života. Bolo toho asi za štyri tesco tašky. Poznámky z prednášok na A4 karisblokovom papieri. Seminárne práce, ktoré už v počítači nenájdem. Noviny, nejaké skriptá, zbierky... To všetko je už minulosť podtrhnutá hrubou čiarou.

Pozeral som sa na tú hladu papiera, občas niečo prelistoval. Poznámky, čo dýchali už 10-ročnou históriou. Chvíľu som váhal, či to naozaj mám vyhodiť...a potom som to rýchlo poodnášal, lebo som sa na to nemohol pozerať. Drvivá väčšina toho obsahu by mi aj tak bola nanič.

O jednom byte z inej perspektívy

2008-07-23T00:29:00.003+02:00

Z okna roboty sa pozerám smerom na sever. Len pár týždňov dozadu som si všimol, že vo výhľade celkom blízko je vidno panelák, v ktorom bývali starí rodičia. Byt na šiestom poschodí v pokojnej štvrti, ktorá dýcha mestom. Už si ani nespomínam, kedy som tam bol naposledy. Tuším som mal okolo 18 rokov. Najmladšia sesternica, ktorá tam bola so mnou a spolu sme si prezerali knihy v polici, mi vtedy povedala, že som taký vážny. Odvtedy som v tom byte nebol.

Atmosféra okolia bola podfarbená hrkútaním holubov a zvukom rozbehnutých trolejbusov. Blízko bola kolkáreň. Občas bolo z nej po večeroch počuť hrkot padajúcich koliek. Pohľad z balkóna smeroval presne tam, kde teraz stojí budova, kde robím. Vtedy sa mi o nej ani nesnívalo...Vtedy totiž pohľad smeroval na vtedajší Most hrdinov Dukly a nevedel som pochopiť, prečo ten most ide tak šikmo.

Odmalička mi ten byt prirástol k srdcu, pretože sa v ňom odohrávala časť detstva. Stretávali sme sa tam pri rôznych rodinných oslavách. Raz dokonca aj na Vianoce. Často sme si púšťali s babinou dookola tú istú platňu strýca Marcina. So sesternicami sme si nahrávali na kazetu, čo prišlo. Raz sme spievali a recitovali, inokedy zas vtipy typu "zasmiali sa zbrojnoši a odcválali na šijacích strojoch", povestné "dialógy", čítanie zo štyroch rôznych kníh naraz vetu po vete...

Neviem, čo s tým bytom je teraz. O zmenách svedčia akurát vymenené okná za plastové. Hľadím občas zamyslene na tie okná a na balkón, z uhla pohľadu, ktorý bol vtedy len nemysliteľnou budúcnosťou... Tá kazeta tam asi zostala...

Deň, keď sa riešia dôsledky jednej jasnej noci

2008-07-22T20:57:00.002+02:00

O mojej nočnej "extraordinary" aktivite sa dozvedela kamarátka. Dal som jej to vedieť. Napísala mi, aby som ten článok poslal tej, kvôli ktorej som tam v noci čakal. Najprv som váhal, či to bude rozumné po štyroch rokoch. Napokon som jej to odoslal mailom s komentárom, že je to o tom, ako som videl niektoré veci pred niekoľkými rokmi. Odpovedala mi o necelú pol hodinu:

ahoj ....,
vdaka za zdielanie, i ked je mi velmi tazko reagovat...skusim aspon tolko, ze jeden muz ten "trapas" skusil a nestrapnil sa pri mne :) takze chystame onedlho zasnuby.
a tebe prajem, aby si tiez riskol take "trapasy" a s milostou Bozou to raz trapas nebude :)ostavaj pozehnany
.....

Nečakal som žiadnu odpoveď. Úprimne, bolo by ma potešilo, keby na to zareagovala. To, že odpísala, mi tak trochu k nej zapadalo ako skladačka, lebo nejaké zvesti som už o nej počul. Ale netušil som, že je to už tak ďaleko. Spôsob, akým mi to napísala, vo mne vyvolal zvláštny pocit. Žiaden smútok, skôr naopak.

Odpovedal som jej hneď. Zaželal všetko dobré a poďakoval za to povzbudenie, ktoré tam celkom pekne zapasovala. A touto odpoveďou zatváram jednu malú knižku o noci, ktorá posunula, síce len o máličko, moju skúsenosť. Jeden príbeh, ktorého záver je jasný a čo je najlepšie, je taký, ako by som jej určite želal.

Vďaka, K.M., a veľa šťastia...

Príliš jasná noc, na ktorú sa nezabúda

2008-07-22T00:21:00.003+02:00

Niekedy sa rozhodnem pre čin, ktorý je veľmi nezvyčajný. Na takúto vec "extraordinary" si spomínam, keď som bol s partiou v Bulharsku na dovolenke. Bolo to pred štyrmi rokmi. Bývali sme v jednom dome na priváte, podelení po troch v štyroch izbách. Tá deľba miest sa mi od začiatku neveľmi páčila. Mal som trochu inú predstavu o tom, s kým budem bývať, a nebol som jediný, kto sa na to celé díval trochu inak.

V jeden neskorý večer som sa nevrátil na izbu. Zostal som na druhej strane pred domom. Sedel som na stoličke, zabalený do deky a pozeral som na more a na jasnú oblohu. Rozmýšľal som nad tou, ktorú som sa bál osloviť, pretože keby som ju oslovil alebo sa jej čokoľvek spýtal, cítil by som sa trápne. Raz som to skúsil. Zostalo vtedy len pri dvoch vetách typu otázka-odpoveď. Viac nič. Len obligátne pozdravy ráno či cez deň.

Ako tam tak sedím, prešla okolo mňa. Zaželal som jej dobrú noc. Ona podobne. A to bolo všetko. Hlboko v noci, keď už bolo aj trochu čudné vidieť niekoho tak neskoro vysedávať vonku, navyše zabaleného do deky. Došlo mi vtedy, čo som mal len v podvedomí - že som tam čakal práve na ňu.

A to bolo všetko. Dal som si do uší slúchadlá, pustil som si mp3ky z filmu Crimson Tide, pozeral celú noc na Orion a pozoroval ako sa otáča. O pol šiestej sa začalo brieždiť. Čakal som, že bude pekný východ slnka a že si nenechám ujsť tento zážitok, ktorý som mal zatiaľ len raz v živote, čo som videl vychádzať červenú guľu spoza obzoru. Nedočkal som sa...O šiestej ma premohla netrpezlivosť v kombinácii s únavou. A tak som išiel spať.

Ráno sa spolubývajúci nevedeli vynačudovať, kde som bol celú noc. Mysleli si, že som sa na ich naštval.
Tá, kvôli ktorej som tam čakal, bola ústredným chrobákom v hlave celý druhý týždeň dovolenky. A zostalo len pri myšlienkach...

Čo s dovolenkou

2008-07-14T19:17:00.001+02:00

Mám problém: priveľa dovolenky. Základná otázka preto znie, čo s ňou. To, čomu sa chcem vyhnúť, je presedieť dovolenku doma za počítačom alebo pred telkou. Toho mám dosť aj cez víkendy. Sprievodný jav, ktorý mi komplikuje túto situáciu, je počet ľudí 1 slovom jeden kus. Dostal som radu, že najlepšie je vziať mapu a poslepiačky prstom ukázať na jeden bod a ísť tam. Trochu prvoplánové a dobrodružné zároveň, pre mňa však dosť neaplikovateľné. Radšej by som zvážil, kam ísť.

Hovorme dajme tomu o dvoch týždňoch. Dalo by sa hovoriť o kapriacej dovolenke pri mori. Hodil by som si nejaký last minute v nejakom hoteli so stravou, nech mám čo najmenej starostí. Musel by som tiež niečo vraziť do príprav. A kapril by som dva týždne pri mori, zrejme na jednom mieste, kde by som sa unudil k smrti...

Druhá možnosť je dovolenka, ktorá je menej kapriaca, ale východiskom je jeden bod. Niekde na Slovensku nájsť povedzme hotel a odtiaľ robiť výpravy do okolia. Najlepšie do hôr, kde som ešte nebol. Prvé, čo ma napadli, sú Tatry. Tie takmer vôbec nepoznám.

Potom je ešte možnosť zostať doma a vypadnúť vždy na deň, možno dva s ubytovaním niekde mimo. Navštíviť rôzne miesta, porobiť fotky. Zoznam takých miest sa mi celkom utešene rozširuje...Horšie by to bolo ale s nákladmi na cestovanie. Ale aj to by sa dalo zvládnuť.

No, lenže vybrať si z týchto troch možností...každá má čosi v sebe, čo ma láka a čo ma odpudzuje. Ale najhoršie je na tom to, že rozhodnúť sa musím sám a sám to celé absolvovať.

Time to say...3 roky po

2008-07-12T14:10:00.002+02:00

Slová, ktoré zazneli pred tromi rokmi v rámci jednej skupiny ľudí. Slová, ktoré ukončili jednu krátku etapu. Slová, ktoré síce už nie sú aktuálne, ale vždy je cesta k nim. Slová, cez ktoré ma už preniesol čas. Toto sú tie slová:

"...goodbye...Ano ano, je to tak. Kazda rozpravka ma svoj koniec, pred ktorym zazvoni zvonec. Tato rozpravka sa zacala minuly rok a ucinkovalo v nej vela zaujimavych postav. Spomenut mozem jednu druzinu, ktora to uz taha velmi dlho, jednu freshprinceznu, jednu putovatelku juhoeuropskym svetom, (cerno)knaznika, dvorneho zabavaca, zakliatu kralovnu a mnoho dalsich, ktori ucinkovali dlho aj kratko, tvarili sa, ze su postavami vedlajsimi a pritom boli hlavne, alebo sa tvarili, ze su postavami hlavnymi a boli vedlajsimi, dokonca niekedy mozno len akymisi kulisami, ktore tvorili kolorit celej tej rozpravky.
Cela rozpravka bola napisana v nejakom cudzom jazyku, mozno aj pismo mali zvlastne. Pribeh to bol vsak pekny a bolo fajn ho prezit. Ked to zacalo, bolo ich asi 15, potom 6 a neskor sa naslo niekolko statocnych, ktori sa to snazili utiahnut napriklad aj cez jednu anketu s otazkami „How do you see me?“ a „What did you think when you saw me for the 1st time?“. Spolu sa smiali na zlepenom pribehu, nahravanom na vzdypritomny cudzojazycny palmtop, pocuvali zvlastnu hudbu a hovorievali na zaciatku a na konci svojich stretnuti skoro vzdy tie iste slova. Spolu si prezerali to, co kedysi davno prezili, zachytene na lesklych obrazkoch, niekedy spolu stolovali a popijali zlatisty mok. Piekli svorne „christmass sandwiches“, ktoré ich naučil herr Gruber aus Salzburg. Tesili sa zo spolocnych zazitkov, niekedy sa trapili nad tym, ci a ako dlho im to spolu vydrzi. Boli aj na horach, kde sa zabavali a oslavili prichod noveho roku. Dumali nad tym, ako zit svoj zivot pravdivo a kvalitne a niektori si nasli cas aj na dlhe premyslanie.
Bol cas, ked niektori z nich odchadzali a ostatni smutili. Bol cas, ked sa objavovali tvare nove. Bol cas, ked niektori odisli, aby znovu prisli a ostatni na nich nezabudli. A napokon, bol cas, ked sa museli rozhodnut, ci a ako to bude s nimi dalej...
Pre moju malickost nastal cas z tejto rozpravky odist a pokracovat v rozpravke inej, ktoru mozno najst v inej knizke a ktora stale pokracuje. Dve knizky sa daju citat. Myslim, ze vela ludi to uz dokazalo a nemali s tym problem. Ale citat dve knizky v jednom momente neraz, na to este nikto neprisiel, ako sa to da zvladnut...
Lucim sa s vami, bolo mi s vami dobre a prezil som s vami vela pekneho. Dufam, ze to nie je lucenie definitivne a ze niektoru z kratkych kapitol tejto rozpravky budem este niekedy pisat mozno ako jedna vedlajsich postav. Majte sa krasne :-)

KONIEC

....."

O knihách a chladnom vzťahu k nim...a veciah súvisiacich

2008-07-10T19:15:00.000+02:00

Včera som bol na jednom stretku. Stretnúť sme sa mali v centre v kaviarni na Panenskej. Staré mesto na mňa dýcha akosi zvláštne vždy, keď sa v ňom nachádzam. Je to ako iný svet, ktorý leží vedľa iných v rámci jedného mesta. Plný prísnych ľudí tam žijúcich či pracujúcich. Tak ich vnímam. Teda skôr tých, čo tam pracujú. Štátna správa, neziskovky, advokáti...Prísnych a nie priateľských, ktorí podľa mňa nežijú. Otročia vo svojich zásadách. Príliš? Nie, len pohľad zvonku. Podľa mňa stratili svoju detskosť na úkor svojej kariéry či snahy o vybudovanie rešpektu k svojim názorom. Stačí sa pozrieť na akékoľvek vyhlásenie nejakého aktivistu, ktorý sa trebárs vyjadruje k parkovaniu v meste. Samá kritika, hromy-blesky. Možno je to obranná reakcia na niečo, čo sa skrýva pod jednotiacim pojmom „arogancia“. Ani jedni ani druhí ma už nevytáčajú. Nech si žijú a vedú svoje žabomyšie vojny – aktivisti proti developerom, chodci a MHDčkári proti vodičom, malé autá proti tereňákom, vlasatí a nízki proti holohlavým a hrubokrkým...

Cestou na stretko som sa zastavil v Artfore. Atmosféra kníhkupectva, už takmer neznáma. S nostalgiou som len zablúdil do oddelení, kde som sa kedysi zastavoval kvôli štúdijnému materiálu. Veľa všelijakých kníh ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, že už dosť dlho som nečítal knihu, ktorá by ma zaujala a niečo mi dala. Ktorú by som prečítal na jeden hlt alebo ktorá by do mňa vliala dobré myšlienky. Nemám takú rozčítanú. A ani som takú nenašiel. Láska ku knihám je u mňa na bode mrazu.

V kaviarni mali všade police plné rôznych kníh a titulov, ktoré som v živote nevidel. Väčšina bola v angličtine. Neviem, či by som si vedel vybrať. Na knihy treba mať čas a chuť. A hlavne na ich výber. Keď sú všetky hodené na jednu úroveň, je to o to ťažšie. Skátka, knihy sa stávajú pre mňa nečitateľnými.

Slnovrat & something from office

2008-06-23T21:36:00.003+02:00

Práve som vyliezol zo sprchy. Dnes bolo 35, ale teraz fúka príjemný vánok od chrbta. Myslím na slnovrat. Vždy ma fascinujú tieto prírodné javy. Spomínam si na tú noc, keď okolo pol štvrtej svitalo. V takých chvíľach zabúdam na všetko a letel by som len hore a hore.

Vo firme som už zabehnutý v tíme. Dôkazom toho je už zvládnutá hantýrka. Keď sa už začínam vyjadrovať v skratkách, to už je zas vyšší level. Ako na zavolanie, práve som si prečítal článok o buzzwordoch.

Okrem iného treba vedieť komunikovať s klientom. Dnes v tomto ohľade nastala trochu zmena. Po viac ako polroku som sa dopracoval k fotografiám našich ctených zákazníkov. Už to nie sú len osempísmenoví užívatelia, prípadne meno.priezvisko-zavináč-blablabla.com. Konečne im vidím aj do tváre.

No a pred pár dňami som sa dozvedel, že by som s najväčšou pravdepodobnosťou mal ísť na dva týždne k nim, kvôli zákazníckej podpore. Takže ich stretnem aj naživo. A bude to každopádne výzva, lebo je to vraj makačka.

Hold alebo Bold...

2008-05-15T00:18:00.002+02:00

Dva mesiace a možno aj dlhšie: rutina, ktorá ma baví. Doma-práca-doma-šport-doma-spať-doma... Občas nejaká akcia spolu s partiou, ktorá už stratila svoj drajv z prvej polovice 1. dekády nového tisícročia. No to znie skoro ako kolosálna flóra. Vskutku, nejako sme skĺzli do stereotypu, ktorý sa snažíme osoliť, aby nebol bez chuti. Soľ je niekedy málo...

Dnes mi bolo povedané, že by som sa mal konečne rozhýbať v istom smere. Pohyb znamená beh na dlhé trate. Vraj keby som to urobil už dávno, mohlo byť už celkom inak... Neviem. Všetky tie keby mi prídu také zbytočné. Učím sa žiť bez tých keby. Ale pravda je, že drajv chýba už aj mne. A nahrádza ho akási pohodlnosť. Ako keď som minule našiel nové songy a púšťam si ich stále dokola, pretože sa pri nich cítim dobre.

Odozva možne nebude. Už ju ani nečakám. Veľa sa zmenilo, ľudia menia svoje preferencie. To beriem. Ale príspevok by iste potešil.

PC znesie všeličo. Niekde som to skrátka musel hodiť.

MDŽ ex post

2008-03-09T15:04:00.002+01:00

Hoci deň po, ale aspoň takto...MDŽ bolo kedysi mojím veľmi obľúbeným sviatkom. V detstve som sa naň veľmi tešil. V škôlke sme si pripravovali pekné scénky a básničky, napiekli sa koláčiky a boli pozvaní rodičia. Mne tuším prischla úloha v nejakej lesnej zvieracej scénke, mal som byť "jazvec belokrúžok". Dokonca aj peničku o kytičke, ktorú si uviažem v zelenom hájičku si pamätám. To boli "časy najmenšie"...

Na základnej škole sa odovzdávali väčšinou kvety učiteľkám. Naposledy to bolo tuším v šiestej triede - nejaké snežienky a modrice z lesa. Odvtedy nič. Zlom nastal zrejme vtedy, keď sa začal do celého MDŽ zapájať politický podtón. Hlavná línia sa niesla okolo toho, ako to bol komunistami sprofanovaný sviatok. Myslím, že to bolo v prvej polovici 90. rokov. Vtedy sa na MDŽ takmer zabudlo.

Nejde mi o obhajobu MDŽ, skôr len o vyjadrenie spokojnosti s tým, že sa tomuto sviatku venuje aspoň pozornosť z jeho historického hľadiska. So záujmom som si vypočul rozhovor jednej historičky na TA3, v ktorej podrobne opísala vznik a pôvod MDŽ, kde má svoje korene, kde to celé začalo a o aké udalosti vtedy išlo. Mať úctu a rešpekt k ženám, to by však mala byť otázka nielen jedného dňa.

Na svitaní

2008-03-03T22:14:00.002+01:00

Rozmýšľam, ako začať...Tak začnem počasím. Vyjasnieva sa. Po búrke ani stopy. Tuším počujem v diaľke búchať ohňostroj.

Pomohol tomu jeden rozhovor s dvomi ľuďmi, s ktorými sa poznám už pomaly osemnásť rokov. Poznáme sa veľmi dobre. Aj to pomohlo, že rozhovor bol vedený na úrovni dospelých ľudí. Nie na úrovni mentorstva alebo akéhosi chcenia byť "rodičovskejší" ako rodič. Bez emócií a zbytočných slov, vecne a jasne. Dobre mierené otázky a odpovede bez vykrúcania. Pomohlo mi to veľmi a na celú vec sa dívam z úplne iného uhla.

Dnes večer som prelomil komunikačnú bariéru a vyjadril to, čo mi vyplynulo z toho dôležitého rozhovoru. To, že nebolo múdre zakladať trucpodnik a hrať sa za každú cenu na rebela. A to, že toto životné rozhodnutie budem rešpektovať. Jazyky sa rozviazali. Idem za svedka...

Myslím, že tadeto vedie cesta zmierenia. Myslím, že takto by to aj ona chcela, ako vyjadrenie toho, k čomu ma obaja spoločne vychovávali.

Chcel som toto celé napísať trochu inak, ale žiaľ, krajšie to v tejto chvíli neviem.

Na konci dňa

2008-02-25T23:08:00.002+01:00

Ešte pred spaním a už po prvom - oficiálnom vypnutí počítača. Tak si tu ťukám do klávesnice, sliepňam a okamžite opravujem preklepy. Dnes to nebol taký slnečný deň, ako vyzeral.

V práci máme nemčinu. Nemčinárka sa snaží z nás dolovať samostatnú tvorbu viet. K tomu si pomáha otázkami typu "Čo budeš robiť cez víkend, na čo sa tento týždeň tešíš...". Mňa už ako odpovede v poslednej dobe nenapadá nič. Neplánujem si víkendy. Nevidím nič mimoriadne, na čo by som sa mal tešiť.

Ak som sa tu zmieňoval kedysi o búrke a zamračenom počasí, tak je tu znova. A hneď zostra. Vraj sa budú brať. V tej chvíli som nebol schopný povedať nič. Moje takmer dvojročné psychické prípravy na túto chvíľu mi boli houby platné. Zostalo mi už len kopec dôvodov, prečo sa k celému tomuto divadlu stavať odmietavo. A k tomu sa pripletie aj irónia najhrubšieho zrna v podobe nevypovedanej otázky, či ten nápis na hrobe je ešte k niečomu dobrý... Stoja proti mne, za nimi celý rad zdôvodnení v ich prospech. A nepochybne aj ľudí, ktorí ich priamo či nepriamo podporujú. Do čerta aj so zvyklosťami, aj so zákonom! Bolo to bezo mňa, stavali ma pred hotovú vec, odmietali moje mlčanie a chceli ho prehlušiť! Nie, neprijímam! Neakceptujem túto ich hru, vo vnútri sa to nedá! Chcem mať od nich konečne pokoj!

To divadielko, či už v kostole alebo na radnici, je pre mňa len papierová záležitosť. Nič z toho neberiem, ničoho sa nezúčastňujem, nič z tohto nepodporujem.

Takže ako sa bude odvíjať najbližší virtuálny rozhovor:
- ahoj
- ahoj
- ako sa mas?
- zle!

Keď budem veľký

2008-02-18T18:34:00.001+01:00

...tak si kúpim aj ja foťák a budem fotiť ostošesť. A určite aj sem niečo dám. :-)

Ponad 17.február

2008-02-17T00:14:00.003+01:00

Dnes sa mi snívala jej tvár. Nezdá sa mi, že som ju niekedy videl. Mala tmavé krátke vlasy a červený pulover. A mala pochopenie aj pre tie nezmysly, ktoré som jej hovoril. Taká, akú som si v tej chvíli nevedomia vymyslel. Viac som si k nej dovolil a ona ku mne tiež.

Stáli sme na trávnatom kopci nad mestom, ktoré sa rozprestieralo pod nami v opare. Bolo vidieť len siluety budov. Fotka by stála za to.

Sen je len sen.

Kraviny a útek od nich

2008-02-05T21:49:00.000+01:00

Keď sa začnem zaoberať kravinami, ktoré okolo seba šíria niektoré virtuálne postavičky, vtedy by som mal utiecť. Tak som utekal...

Včera celkom úspešne. Do roku 1982. To bol rok, keď som sa začínal iných pýtať, koľko majú rokov. Našiel som skvelú fotku. Pobavila aj ostatných.
Potom ešte kopec ďalších, aj z neskorších rokov.

Pravdepodobne ich zoskenujem...

Chcel by som si zahrať meno-mesto-zviera-vec...

Riga

2008-01-30T22:06:00.001+01:00

Toto mesto na mňa zapôsobilo zvláštnym dojmom. Už prvý kontakt s ním bol nezvyčajný - letecky. Pohľad zhora mi napovedal, že tu nie som doma. Pri letisku sa nachádzali nejaké lesy s takými malými divnými stromami. Lotyši majú divný jazyk, nemožno mu nájsť obdobu a ani som sa nesnažil prísť na jeho logiku a syntax. Vystačil som si s pár slovíčkami ako sveiki (dobrý deň), paldies (ďakujem), sula a alus (džús a pivo), lidosta (letisko), iela (ulica), narva pietara (nasledujúca zastávka), galapunkt (konečná).

To mesto som videl vlastne len v noci. Cez deň jedine z hotela, kde som trávil tých päť dní pracovnej cesty. Na jednej strane prístav, na druhej veže akýchsi historických budov a kostolov. Nemecký a ruský vplyv bol evidentný. Všetko však videné len zvonka a z diaľky.

Ceny sú tam tuším dvakrát vyššie ako u nás. Ale ich platidlá, to stojí za to...V zmenárni tristo korún vymenia za štyri drobné mince, ktorých jedna má hodnotu našej 50-korunáčky.
Trolejbusy tam majú osobitné zastávky, hoci aj 5 metrov od autobusovej. A električky majú len jeden zberač, ako u nás trolejbusy.

V tomto meste som sa celkom dobre (až na prekvapenie) zabavil. V jeden večer som sa vedel odviazať a všetko zahodiť za hlavu. Bez kvapky alkoholu. A v rámci spoločnosti ľudí z rôznych kútov Európy. Riga je pre mňa mestom príjemných spomienok a nových kontaktov...

Neviem prehrávať...

2008-01-26T02:02:00.001+01:00

Bodka.

30

2008-01-20T21:58:00.000+01:00

Cítim sa ako starý hokejista pred vyhodením z mužstva. Vraj po tomto veku už klesajú telesné výkony. Uzavretá ďalšia desiatka, za ktorou sa obzerám...tak zvláštne, až mi je do plaču. Vidieť prejdenú cestu za sebou a hmlisto pred sebou. Za mnou objavená krajina, predo mnou terra incognita.

Pred desiatimi rokmi som takto sedel o 180 stupňov otočený, čumel do skrípt a depkoval nad prvou neurobenou skúškou spred dvoch dní. Potom prišlo ešte všeličo. Štúdium, práca...iná práca...diplomovka jedna i druhá...a k tomu ten rok 2002, ktorý sa blbo začal a ešte blbšie skončil. Zabitý rok...neznášam ho, a pradoxne som napísal o ňom asi šesť strán textu...najhorší rok...potom 2003...vraj nájdený zmysel života...klamstvo samého pred sebou alebo skrývanie sa pred holými faktami...navyše kopec nedopovedaného a už nikdy nezodpovedaného tu na zemi...2004...vraj ideme ďalej...zamotávky a namotávky...nové kontakty a vzťahy...2005, 2006...a čo teraz? pred chvíľou byť svedkom jednej trápnej a hlúpej komédie.

Neviem, čo ďalej napíšem. Neviem, či to vôbec viem. Skôr neviem, ako viem. Neviem, čo chcem. Len sa potácam kdesi v snoch a túžbach. Bez naplnenia a realizácie. Bez vízie...

Milí tridsiatkári, vo vašom klube 30 sa cítim zle. Som v ňom nový a som v ňom nerád. 30 znamená pre mňa nátlak...

Dnešná spoločnosť

2008-01-09T19:54:00.000+01:00

Dnešnú spoločnosť tvoria predovšetkým ľudia. Dočítal som sa, že keďže dnešná spoločnosť je už raz taká, tak poďme sa trebárs aj pozabíjať. Len nech sú prachy. Dnešná spoločnosť si to totiž vyžaduje.

Netúžim sa zabíjať kvôli prachom. Nuž asi nepatrím do dnešnej spoločnosti. A to ma robí oveľa štastnejším.

Opäť pražská

2007-12-03T22:00:00.000+01:00

Na Ruzyni si ma nečakane čakala v takmer prázdnej hale. Pocit dobyvateľa ďalšieho z európskych letísk sa ihneď vytratil, nahradil ho príjemný záchvev pri srdci a trasúce sa kolená. Čakala si, hoci som ťa pomaly strácal. Objatia a bozk na úvod. Vraj sa to sa pri takýchto príležitostiach patrí...

Poďme sa prejsť zimnou Prahou. Pohľadáme vianočné trhy...ani stopy po nich. Tak sa prejdeme po Starom meste. Už známymi uličkami a námestiami, popod staré pouličné lampy, v ktorých badať prvé vločky. Začína snežiť. Pod orlojom sa chytíme za ruky a kráčame. Najprv bez slov, po chvíli sa rozhovor začne odvíjať na témy, pri ktorých sa duši uľaví. Také bútľavovŕbie. Čas zostal pre nás stáť v jednom okamihu. Prajem si, aby trvala táto chvíľa stále.

Nie som divadelný ani koncertový typ, ale na tú haluz sa nechám nahovoriť - zadarmo do Rudolfína na Rimskeho-Korsakova Šeherezádu. Zostáva nám už len dejstvo po prestávke. Ani neviem, kedy som bol naposledy na koncerte. Tóny symfónie doslova dýcham. Bez slov. Len záchvev citov.

Už to nebude tak, ako prvýkrát. Hoci si len vymyslená. Sedím v metre, obklopený neprítomnými českými tvárami naučenými uhýbať pohľadom, a hlavou mi prúdia myšlienky na teba. A na to, kedy konečne...bude to miesto v lietadle konečne obsadené.

Offtopic...

2007-12-01T23:38:00.001+01:00

Prvé kolo: Búrka neprestáva a je to čoraz horšie...

Druhé kolo: Nemám o tom komu povedať...

Máš to u mňa

2007-10-20T23:33:00.001+02:00

Pred chvíľou mi kamarátka poďakovala za jednu radu s dodatkom "máš to u mňa". Ťažko z toho odhadnúť, či ide o úprimný dovetok alebo len o klišé formulku. Dnešok prináša tých klišé nejako priveľa a mne sa zdá, že príliš devalvujeme slová. A že slová a často i celé vety, ktoré kedysi znamenali v komunikácii veľa, strácajú svoju hodnotu.

Asi aj preto čarovnému "máš to u mňa" neprikladám priveľkú hodnotu. Preto ho ani veľmi nevyužívam. Očakávať od niekoho niečo len preto, že som mu ja niečo poskytol a hrať sa tak na akéhosi veriteľa, to je mi proti srsti.

No a čo z toho plynie? Asi to, že preferujem nezištnosť. Viac ma k tejto téme nenapadlo.

Čo prináša jeseň

2007-10-15T23:01:00.000+02:00

Dnes som spoznal odvrátenú tvár nášho tímu. Skoro ako zo scenára bežných konflitkov na základnej škole. Na povrch vyšiel konflikt, ktorý vyplynul z nie veľmi šťastného komunikovania problému. Namiesto osobného kontaktu sa veci riešili emailom a to hneď cez manažment... Čakal som aspoň náznak nejakého rozumného východiska, ale asi sa ho nedočkám. Hoci riešení by našlo viac. Firma je dosť členitá a veľká na to, aby sa rozvadené strany už nemuseli stretávať. Napriek tomu, jedna aj druhá strana si musia dokazovať svoje. A preto sa potom prehliadajú, nezdravia, v neprítomnosti a aj v prítomnosti si robia prieky a atmosféra v tíme hustne. Myslel som si, že v tejto firme sa takto žiť nedá. Ako však vidím, dá.

Pôvodne to mal byť článok len o tejto odvrátnej tvári nášho tímu. Potom mi bola ponúknutá myšlienka napísať o jeseni. A teraz to zas vidím len na tú odvrátenú tvár...
Tak si jeseň nechám na inokedy.

Berlín

2007-10-14T22:39:00.000+02:00

Aj keď to bolo už pred dvomi rokmi, dnes mám pocit, akoby som sa odtiaľ vrátil len včera. V porovnaní s Prahou, ktorá na mňa pôsobila ako romantický film, Berlín bol akoby jeden historický dokument. Takže hľadať v prechádzke niečo romatické by bolo oveľa ťažšie, hoci mesto dýchalo predvianočnou atmosférou.

V prvom rade, bez mapy. Nevediac, či vlastne stojím na západnej alebo východnej časti Berlína...

Kráčali sme po Unter den Linden okolo ambasád veľmocí. Prenikavá politika spletená s históriou. Stačilo sa obzrieť na tie stožiare s obrovskými vlajkami a paláce, v ktorých sídlia. Pri Brandenburskej bráne sa po zemi tiahla nekonečná čiara. Tam by sme sa vtedy pred 16 rokmi asi ťažko len tak prechádzali. Bola to čiara, ktorá označovala, kde stál kedysi berlínsky múr.

Potom dva pohľady zhora: jeden z obnoveného Bundestagu, v ktorom práve prebiehala debata poslancov a jeden z televíznej veže, ktorú postavili vo východnom Berlíne ako gesto typu "kto ďalej dopľuje". Tie pohľady zhora boli pre mňa akýmsi vyslobodením. Ako z každého takého vysokého miesta. Mám rád pohľad na večerné mesto zhora.

Alexanderplatz, S-Bahn, rôzne čudné názvy štvrtí a neskutočný architektonický guláš...Berlín nebol až tak vzdialený, ale pôsobil skôr takým profesorským dojmom.

Neviem však zabudnúť na tie zvláštne prelievacie hodiny. Je to hadám jedna z mechanických vecí, ktorej som nevedel prísť na algoritmus. Obrovské sklenené trubičky pospájané dokopy, všelijak pokrútené, "odlievali" sekundu po sekunde. Fascinovala ma ich presnosť.

To bolo v minulosti, ku ktorej neviem prečo, ale sa rád a častejšie vraciam. A niekedy si želám, aby sa tie chvíle vrátili a chcem si ich nejakým spôsobom sprítomniť. Lebo prítomnosť ma zahlcuje zase niečím, čomu buď nerozumiem, alebo sa od toho radšej odvrátim...

Zberateľ charity

2007-10-10T17:36:00.000+02:00

Zbieranie čiarových kódov a podobne. Nikdy som si neoveril či je to fáma alebo či to naozaj niekomu pomáha. S istotou však viem, že už minimálne dvakrát som vzal tieto výzvy vážne.

Minule mi ktosi povedal, aby som zbieral vrchnáky od PET fliaš, vraj to pôjde na telesne postihnutých alebo vozíčky pre nich. Neriešil som to a ani to, že kto tú výzvu spustil a či nejde o hoax. Tak som začal zbierať tie vrchnáky, však nestojí ma to nič. Akurát jeden divný zvyk som nadobudol, že pri pohľade na každú pet fľašu mám nutkanie odšróbovať vrchnák a odložiť si ho.

Niečo podobné, ako kedysi ktosi rozšíril fámu, že treba zbierať čiarové kódy začínajúce číslom 4. Vtedy ešte málo vídané, lebo to bolo tesne po novembri 89. Ale vďaka tomu padli za obeť jedno mydlo Fa, obaly na diskety a nejaký nemecký potravinový produkt.

Myslím, že je načase sa tejto zberateľskej záležitosti zbaviť a odniesť konečne vrchnáky na príslušné miesta. Stále však nedokážem pochopiť, ako môžu také vrchnáky vykúzliť invalidný vozík...

Nevítaný hosť

2007-10-08T23:40:00.000+02:00

Tak a máme ju tu opäť! Zas prichádza, ako obvykle bez pozvania. Už býva obvykle neskoro v okamihu, keď sa o nej dozviem alebo zistím, že je už tu. Prejavy jej prítomnosti ma vyčerpávajú. Fyzicky i psychicky. Zbytočné je skrývať sa pred ňou, už si ma prosto našla. Boj proti nej býva zvyčajne márny, ako aj teraz. Tak ju mlčky "privítam" a využívam dostupné zbrane, aby som ju čo najskôr vypoklonkoval zvnútra.

Kreativita pri výbere zbraní čím ďalej, tým viac zlyháva. Uchyľujem sa preto radšej k stereotypom, s ktorými aj tak nie som spokojný. Dokážu síce ukončiť trápenie s týmto nevítaným hosťom, no najradšej by som sa ho zbavil hneď. Ale viem, že to hneď nejde. Hlavne nie teraz, keď sa ku mne len nasťahoval. Po trištvrte roku. A zas tak isto, ako predtým. Začína to hrdlom, potom nosom a nakoniec (občas) zase hrdlom. Budem ju trpieť možno tri dni, možno týždeň. Neviem.

Viem len, že je tu zas...Nádcha...

Žiarovkový efekt

2007-10-01T18:51:00.000+02:00

S novým tímom som sa už „zžil“. Absolvovali sme už aj jednu neformálnu akciu po práci. Ešte pár týždňov a možno chytím aj nejkú prezývku. Každý je niečím svojský a prispieva do atmosféry celého tímu. Naskočil som do rozbehnutého vlaku, ale tu naskakuje väčšina.

Momentálne sa borím s informáciami nového druhu, t.j. takými, s ktorými by som mal pracovať v budúcnosti. Volá sa to knowledge transfer. Lepšia stránka tohoto procesu je, že každý je viac menej ochotný dať veľa informácií, ktoré má a nič si nenecháva pre seba. Horšou stránkou je, že sa na tieto infošky musím vypytovať sám. A pýtať sa na niečo, o čom mám šajnu na úrovni minima, je mi proti srsti. Najradšej by som bol, keby mi to všetko naskákalo do hlavy hneď, ale je mi jasné, že toto je beh na dlhé trate.

Tak si asi počkám na žiarovkový efekt. Určite poteší chvíľa, keď zrazu vykríknem „Aha! Už rozumiem!“ a myslím, že to nebude len raz. Ako keď sa v hlave rozviesti žiarovka a namiesto tapánia bez kontextu mi budú jasné mnohé súvislosti.

Výr, sova a orol

2007-09-18T23:58:00.001+02:00

Toto je Hedviga. Taká sova, že huuuuuuuuu.

Toto je výr. Ale neviem ako sa volá. Aj on že huuuuuuuu, ale aj eeek-eeeek. A aké ma oranžové oči.

A toto je orol. Ten bol z nich najkrajší.

Situácia: nanovo

2007-09-18T21:55:00.000+02:00

220 dní za mnou. Plus mínus. Skúsenosť má stúpajúcu tendenciu. Vystriedané tri druhy projektov, až kým som neskončil tam, kde som chcel...medzi tím zložený z 8 ľudí. Nové výzvy, nové možnosti, problémy nového druhu.

Teším sa na chvíle, keď príde skvelé riešenie. Hrozím sa chvíle, keď nebudú veci vychádzať. Každopádne, let me do my best.

Dnes ma prekvapila informácia o zvýšení platu. Vôbec som ju nečakal. Lenže nejako to mnou nezamávalo. Neviem, asi sú to iné priority, ktoré mi v týchto dňoch motajú hlavu.

Veľa ????? a babie leto k tomu

2007-09-15T13:46:00.000+02:00

Vo štvrtok večer mi kamarát povedal: "Počuj, mal by si si nájsť nejakú žabku a investovať do nej." Iste mal na mysli skôr čas, ako peniaze. Takto som to pochopil.

Má pravdu. Včera som v tomto smere dostal ďalšiu výstrahu. Bola skôr o tom, čo som videl alebo spozoroval. Trochu zvláštne. A v hlave mi zostalo strašne veľa otáznikov. Len teraz neviem, koho sa ich mám spýtať.

Prežil som fajn večer. Aj prekvapenia boli. Napríklad stretnúť a dať sa do reči s niekým, kto bol skrytý pod nickom. Opakujem sa - bolo fajn, príjemne.

Vonku je pekne, slnko svieti, les šumí, babie leto ako má byť.

Gymnastika

2007-09-09T16:00:00.000+02:00

Elegancia. Presnosť. Rýchlosť. Výkon. Tak by sa dala charaktarizovať športová gymnastika. Zaľúbil som sa do nej v roku 1996 počas olympiády v Atlante. Sledovať strhujúci boj družstiev alebo viacboja, to ma nenechalo viac ľahostajným voči tomuto športu a začal som ho intenzívnejšie sledovať.

Od zjednodušeného ponímania gymnastiky, že je to šport o saltách a stojkách za 10 bodov, som prešiel k detailnejšiemu pozorovaniu. Nebolo treba dlho pozorovať a spoznal som, prečo to je populárny šport. Cena zaň je však vysoká. je smutné vidieť športovcov, ako padajú z náradí alebo po ich skončení kariéry.

Náš gymnasta Samo Piasecký na majstrovstvách sveta, ktoré sa dnes končia, zlyhal a nepostúpil na olympiádu v Pekingu. Mňa aspoň teší, že ho poznám aspoň cez internet a dal som si s ním nejednu partičku šachu. Apropos, gymnastika mu ide lepšie :-)

Mimochodom, mojím snom bolo vedieť spraviť aspoň stojku na rukách. V snoch sa však môže všeličo. Napríklad aj vidieť sa vo finále viacboja alebo na jednotlivých náradiach.

Mors

2007-09-07T09:06:00.000+02:00

Došla mi e-maliom správa: zomrel spolužiak z výšky. Zabil sa vraj pri nehode v ďalekej cudzine...

Zdá sa mi, že sa čas neskutočne vrátil späť...

Nech ti je zem ľahká, Mišo, odpočívaj v pokoji...

Nočný dážď

2007-09-05T21:06:00.000+02:00

Dnešný deň sa pýtal spať už veľmi skoro. To preto, lebo nechce sa ukazovať svetu, aký je zachmúrený. V noci aspoň nevidno jeho chmúrnosť. A tak je to aj lepšie. Páči sa mi, keď klopká dážď na okno. Nepravidelne, tu a tam, so šumivým podmazom. Občas prejde okolo nejaké auto a kolesami rozráža vodu. Vtedy je najlepšie pootvoriť okno, zapnúť malú lampu a len tak ležať a počúvať. Aj teraz. Akurát že neležím, ale píšem si. Jesenná nálada...

Ja verím

2007-09-04T12:46:00.000+02:00

...že existujú chvíle, keď poviem z celého srdca "ďakujem"...

...akurát ich musím v živote nájsť...

...a otvoriť srdce...

...aby slovo "ďakujem" vyšlo z mojich úst...

...a nebolo v srdci zamknuté...

A teraz? ...zamknuté...zamknuté...zamknuté...zamknuté...

Milá neznáma,

2007-09-02T02:36:00.000+02:00

chcem, aby si vedela to, že neurobím prvý krok. A to preto, že to skrátka neviem.

Môžem byť triezvy alebo opitý, jednoducho to neviem. Môžem sedieť vedľa teba, môžem sa tváriť, že spolu tancujeme, ale skrátka a dobre, neviem spraviť to, čomu sa hovorí prvý krok. Bodka.

Inak sa stane presne to, čomu sa hovorí "tlačiť na pílu". Schluss.

O dvoch, čo sa mali radi

2007-08-26T21:47:00.001+02:00

Ju som spoznal asi pred tromi rokmi, keď sa ukázala na English session. Bola celkom bystrá, mierne šmrncnutá petržalskou mentalitou :-) Fajn kočka do partie, veľmi rýchlo zapadla a myslím si, že bez nej by to už nebolo ono.
Partia sa udržala asi rok. Spolu zažila všeličo. Písať o tom dopodrobna nechcem. Uzavrel som to už dávnejšie, jednou podarenou kvázirozprávkou, ktorou som sa s nimi rozlúčil a ktorá bola súčasťou toho rozpadového procesu. Zažili sme spolu celkom vydarenú Silvestrovicu 2005, "piekli" spolu Christmas sandwiches, či nejednu bytovicu... :-) Bolo to fajn. Aj dovolenka 2006 bola skvelá.

Jeho som poznal dlhšie, ale "kamarátiť" sme sa začali možno tak pred štyrmi-piatimi rokmi. Prežili sme toho o niečo viac. Stratávali sme sa spočiatku pred jeho barákom a obíjali asfaltové ihrisko hokejkami. Pôsobil na mňa dojmom mierneho drsňáka, ktorý sa snažil byť stredobodom pozornosti. Aj z tohto dôvodu ma niekedy dosť vytáčal, ale vo vnútri bol citlivý a vedel to aj prejaviť. Myslím, že je dosť dobre obutý do života, v ktorom sa nestratí.

Ich svadba, na rozdiel od ostatných, ma trochu aj dostala. Dochádza mi to len postupne, že strácam jedného z blízkych priateľov, s ktorými sme podebatili často a o všeličom. A to, že sa ich cesty spojili, bolo možno aj vďaka existencii English session.

Nemám rád svadobné gratulácie. Vždy sa zaseknem v polovici vety a gúľam očami, lebo rozmýšľam, čo im povedať. Obom som im zaželal niečo v tom duchu, aby mali jedno z najšťastnejších manželstiev pod slnkom. Nič zmysluplnejšie ma nenapadlo.

Tak teda, buďte šťastní, E+D!

Sen o videnom

2007-08-07T21:29:00.000+02:00

Brázdil po prérii a hľadal stopy po tom, čo videl. V ušiach mu znela známa hudba – citlivá, nostalgická, podmanivá zároveň. Čas vnímal len naoko, vedel, že je v 19. storočí. Zrak smeroval na západ. Čím ďalej na západ, tým väčšie nebezepčenstvo a možno aj dobrodružstvo. Neradno sa vyberať na takéto cesty sám. Radšej s družinou, ale tú on nemal.

Hľadal odpoveď na otázku, prečo to tak muselo byť. Prečo koleso kamenné bolo prevalcované kolesom dreveno-železným? Radšej sa nemalo splniť proroctvo. Tak rád by veci zmenil! Nemohol však, vediac, že nie je to v jeho silách. Porážať nepriateľských Crowov, vymetených Quantrilových jazdcov či zahnať kade ľahšie Custerove pluky. Nájsť Jeddiahovu družinu a spolu s ňou prejsť štíty Skalistých hôr. Navštíviť Wheelerovcov a stretnúť cestou Jasný lúč, ako vyučuje malé Indiánčatá. Pozdraviť Milovaného bizónmi a jeho kmeň. A zakričať pre všetky tupé hlavy, že medzi ľuďmi má vládnuť pokoj.

Len sen...

Koľko zamestnaní striedaš, toľko jazykov vieš

2007-08-06T17:48:00.001+02:00

Nové zamestnanie, noví ľudia. Nová hantýrka. Z bežnej reči sa stáva pomaly cudzokrajný jazyk. A naopak, to, čo sa používa možno len v odborných textoch alebo v počítačovej terminológii, sa stáva súčasťou hovorovej reči. V reči začne vládnuť organizovaný chaos. Tak to chápe každý newjoiner. Spamätáva sa zo šoku a dosť rýchlo, inak by sa pokojne mohol stať leaverom. Na úvod ho čaká training. Popritom bežné formality: už nevypĺňa dotazníky, ale formy, či checklisty. Neodmysliteľnou súčasťou každého newjoinera je jeho ID, či už ide o fulltimera a parttimera.

Osobitnou kapitolou sú IT issues. Základom je dostať account. A potom príde na rad nastavenie hromady passwordov, v ktorých sa po čase prestaneme orientovať. To má za následok niekedy to, že náš PC sa lockne a sme v háji. Ak je všetko v poriadku, tak nastane pokoj na najbližších 60 dní. Potom začnú passwordy otravovať svojimi reminderami, že sa chcú nechať zmeniť. Všetko zabezpečujú nie vnútroné smernice, ale firemné policies. je ich približne 3000. Najdôležitejšie sú asi policy 56 a 57. A možno aj nejaké ďalšie. Priznám sa, nečítal som ani jednu.

Dôležitou súčasťou firemných procesov je time management. Takmer každý pracuje na nejakom projekte, v nejakom tíme pod svojimi tímlídrami, supervízormi, nad ktorými sú manažéri. Všetko to spadá pod nejakú kapabilitu, tá zas pod workforce a zas pod delivery centrum. No a nad nimi je už len global.

Bežným komunikačným nástrojom je e-mail v outlooku. Ten sa dá využiť aj na meetingy. Najprv musí prísť nie požiadavka, ale request. Potom príde nie potvrdenie, ale confirmation. Prípadne, requestor dostane zamietavú odpoveď. Samozrejme, k tomu treba rezervovať meeting-room, a to majú na starosti naše recepčné z facilities.

Momentálne som asignovaný na projekt, ktorý má na starosti prípravu na audit. Pracujeme na tom dvaja a okrem nás všetci zainteresovaní project championi a service manažéri. Obnáša to veľa checkingov, kontrol, revízií selfassessmentov. Spravidla každý týždeň absolvujeme nie porady, ale status meetingy, výstupom ktorých nie je zápisnica, ale minutes alebo status report. Systém práce je tiež založený na správnom ukladaní dokumentácie, teda v jej zaradení do správnych foldrov. Nezrovnalosti, či azda aj non-compliances sa odstraňujú na mieste prostredníctvom spomínaných meetingov. No a doplňujúcim komunikačným nástrojom sú notifikácie. Je predsa dôležité, aby auditori nenašli žiaden finding. To by bol potom dosť vážný issue, ktorý sa nezaobíde bez traceablity a resolvingu.

Toľko k hantýrke. Len jeden postreh na záver: to, čomu som sa smial predošlému šéfovi, keď používal v bežnej reči sem-tam aj nejaký ten anglický výraz, sa stalo pre mňa prirodzeným. Nad tým by som sa ani nepozastavoval. Napokon, aj keď toto píšem, ide vlastne o príspevok, ktorý bude publikovaný na stránke, na ktorú mám z práce access denied.

Into the West

2007-08-05T15:56:00.000+02:00

Konečne niečo, na čo sa dalo pozerať...

Séria Cesta na západ (Into the West) od Stevena Spielberga.

Keď aj svet začína byť primalý

2007-08-04T00:44:00.000+02:00

Podmaz: staré melódie z roku 199x vo formáte S3M.

Svet je malý. Keď sledujem, ako sa v práci či v okolí medzi známymi objavujú ľudia, ktorých som už dlho nevidel, mám sklon byť patetický. Aj teraz. Dozvedel som sa, že do práce nastupuje ďalšia známa osoba, s ktorou sa nám nakrátko skrížili pred nejakým časom cesty a potom sa zrazu stratila. No a neprešli ani dva roky a cesty sa skrížia opäť. Poézia života...

Dnes prišlo poštou blahoželanie k maminej 60-ke. Bez odosielateľa. Podpísaní len Silvia a Dušan. Vôbec netuším, kto to je. Asi nejakí mamini známi. Nevedia...

Spomienka na veci minulé

2007-08-01T18:53:00.000+02:00

Pred pár hodinami som sa vrátil z okružnej cesty. Bol to uletený nápad. Také prídu z minúty na minútu a spravidla ich nebýva veľa. Dnes som bol...ale to si nechám pre seba. Tajomstvo.

Aj keď čakal som, že sa ma tá cesta vnútorne dotkne o niečo viac. Malo sa vo mne pohnúť čosi z minulosti. Namiesto toho som prijal zistené veci ako fakty...

Mesto, v ktorom som mal zastať kvôli jeho tichu, bolo preplnené. Takže som odtiaľ radšej ušiel.
Na mieste, kde som čakal, že bude opustené, boli napokon kvety.
A zo starej záhrady sa už dávno stalo miesto, kde stojí utešený dom.

Je to všetko také...minulé...

Pár vecí, ktoré vytáčajú

2007-07-25T18:24:00.000+02:00

Líbyjské víťazstvo nad spravodlivosťou. Sestry poslali domov. Za masívnej podpory EÚ – agrosubvencie, odškodnenie pre postihnuté rodiny vo výške 1 milión dolárov, vzdelávacie programy pre líbyjských študentov v EÚ. Skrátka, ústupky ako nikdy predtým. Takto sa vyjednáva s držiteľom rukojemníkov, pani Ferrero-Waldner. Prehrali ste. Spravodlivosť tiež prehrala. Tie milióny pravdepodobne neuvidí žiadna postihnutá rodina, ale Kaddáfiho syn s jeho juntou.

Prázdnota telebedničiek. Už dlho som nevidel film, ktorý by zodpovedal prívlastku kvalitný. Namiesto toho markíza či joj ohlupuje plytkými katastrofickými alebo akčnými filmami a thrilermi na jedno kopyto. Scenár ten istý: katastrofa, ktorá ohrozí pád ľudí v USA a už sa musí nájsť hrdina, ktorý ide zachrániť „celý svet“. Paralelne si ten hrdina rieši svoje rodinné a citové problémy, najlepšie ak má tzv. pokrokové názory. Takýchto filmov bolo v poslednej dobe priveľa. A pointa – žiadna. Good guys – bad guys. Bez hlbšieho zamyslenia, plný kamerového amaterizmu.

No a do tretice: joj-pseudoredaktor Schulz. Stelesnenie bulvárnej koňovitosti. Kone isto prepáčia, že ich urážam. Viac nekomentujem...

Fialka

2007-07-20T18:02:00.000+02:00

Presadil som izbovú kvetinu. Spomenul som si, že kvetiny sa dajú aj presádzať, ak je to potrebné. Táto fialka to naozaj potrebovala, lebo rástla krivo a nakláňala sa za slnkom. Tak som sa pustil do toho.

Vysypal som starú hlinu a zmiešal sčasti s muškátovým substrátom. Od študovanej osoby som sa dozvedel, že muškátový substrát je len marketingové označenie a je vhodný aj pre izbové kvetiny. Očistil som korene a zasypal nanovo do kochlíka, aby nerástla krivo, a zalial.

Po dvoch dňoch ma začalo mrzieť, že som sa do toho púšťal: lístky postupne ovísali, rastlina sa evidentne nechytila. Urobil som ešte záchranný ťah: do druhého kochlíka som zasadil jeden ešte pevný lístok. Uvidíme, či sa chytí.

Dnes, teda po dvoch týdňoch, sa teším. Lístky sa vzchopili, spevneli, čo cítiť aj pri ich dotyku. Kvetina prežila. A k tomu prichádza nádej v tej druhej. Ak sa chytí aj tá, budem mať veľkú radosť, pretože izbovú kvetinu sa mi presadiť ešte nikdy nepodarilo.

Prepotrebné relaxpasy a zbožňovaný dress-code

2007-07-18T19:52:00.001+02:00

Skúsil som sa dnes ráno zamyslieť nad tým, ako využijem relaxpasy, ktoré dostávam každý mesiac. Firma sa snaží. Chce aby sa mali jej zamestnanci čo najlepšie. (Dajme tomu. Dalo by sa polemizovať, prečo napríklad musia autá parkovať na tankodrome a nie na serióznom parkovisku.) Mesačná dávka relaxpasov predstavuje 10 lístkov v hodnote 50 Sk za kus. Doteraz sa mi podarilo minúť len niekoľko z nich – za plaváreň na Pasienkoch a za jednu knižku MS Excel. Ostatné mi zostali na ruke a hromadia sa doma. Už ich mám peknú kôpku.

Povedal som si, že sa ich pokúsim zbaviť. Tak som si vygooglil stránku www.motivujte.sk. Sú na nej ponuky, kde všade sa dajú relaxpasy minúť. Nečakal som veľa a moje očakávania zostali naplnené. Samé masáže, fitká a aquaparky. Neviem si predstaviť, že teraz budem nasilu chodiť do spomínaných zariadení, aby som minul relaxy z každú cenu. Navyše, cítim v tom akési snobstvo. Možno je to tým, že nie som na také zvyknutý. Zatiaľ to však stále vyzerá na tú plaváreň a možno kníhkupectvo Panta Rhei.

Dress-code. Niekto to vynašiel a zachovalo sa to dodnes. Do práce treba chodiť v určitom štandarde obliekania. Žiadne modré rifle, tričká, sandále. Zase prehánať to netreba a našťastie, nedospeli sme do štádia, kedy by sme mali nosiť pomaly uniformy. Ale keď sa dnes pozriem von na tú horúčavu, tak celkom mi príde prirodzené a pochopiteľné stretnúť slečnu v kuchynke v 3/4ťových nohaviciach, tričku a sandaloidnej obuvi. Dress-code, nedress-code, nájdu sa aj tu ľudia, ktorí radšej rozmýšľajú o niečo pragramtickejšie, aby namiesto toho sa museli pariť zbytočne len kvoli nejakému pravidlu. Mňa by ste tu tiež nestretli v týchto dňoch v saku a s kravatou. Hrozná predstava, pri 35 stupňoch!

Počúvajúc Trilogy

2007-07-16T18:11:00.000+02:00

Poobede. Sedím za počítačom v práci, so slúchadlami na ušiach. Predvčerom stiahnutý nový album. Tak sa rozplývam nad novou muzikou, ktorú nasávam a ktorá ma nabíja novou energiou.

Okúsil som dnešné horúčavy. Chcelo by to vybehnúť niekde k vode alebo vyvaliť sa na lehátko do tieňa, s fľašou Viney v ruke. Bratislava 34, Hurbanovo 35. Všade južný vietor. Ešte aj to Štrbské pleso olizujú tropické teploty. Vraj 26. Najlepšie je tuším na Lomnickom štíte. 14 stupňov, chladný severný vietor 4 m za sekundu, takmer jasno. Už len tam vyliezť. Alebo sa vyviesť.

Často myslím na to, že treba niekedy úplne vypnúť. Ale úplne. Aspoň na krátko vyčistiť hlavu. Odopnúť z chrbta problémy, pohnúť sa ďalej....Lepšie je byť mediátorom, ako tým, ktorý sa hnevá.

Podvečer. Okamžite som zadebnil okná vonkajšími žalúziami. Najvyšší čas. Okná už fungujú ako radiátory.

Zvláštny pocit. Nie som doma sám. Pritom, v posledných týždňoch, možno aj mesiacoch bývam doma sám veľmi často. Naozaj, aký zvláštny pocit.
Nemáme si už čo povedať. Ja sa utápam v spomienkach a on - to netuším. On žije svojím životom. Nemám silu hovoriť s ním o hocičom. Nepovažujem to za nutné. Ale zaujímalo by ma, čo cíti on. Len tak zo zvedavosti. Lenže jeho život je zameraný akosi dvojsmerne. Ja ten jeden smer nemienim akceptovať. Nemienim, pretože...pretože tým možno hájim česť niekoho, kto tu už nie je? Oberá ma to o energiu. Neviem sa s tým zmieriť. Neviem sa cez to preniesť. Lebo žijem v akejsi neistote, čo ak... Ale ak by aj áno, v tom prípade nemá moju podporu. Nie.

Pohľady späť a čo najmenej 12-tiek

2007-07-02T19:14:00.000+02:00

Celkom obyčajný pracovný deň. Pracujem v podmienkach, o ktorých mnohí len snívajú. Aj mne sa kedysi zdalo neuskutočniteľné mať vlastný pracovný stôl, počítač, uhladené prostredie s možnosťami prestávky v kuchynke. Ale pokiaľ ide o nejaké „materiálne sny“, na vlastnej koži sa presviedčam, že veľa z nich sa mi plní. Mať radosť z nich, vedieť si ich vážiť.

Užž pol roka pracujem v prostredí, ktoré je mimo sféry môjho predchádzajúceho štúdia. Zahodil som za hlavu svoju doterajšiu profesionálnu kariéru, ako som už spomenul pred časom. Zisťujem, že hoci som nepracoval predtým v podobnej firme, nie je ťažké prispôsobiť sa. Všetko je otázka zvyku a praxe a vedieť sa mnohé veci dovtípiť. Neľutujem, aj vďaka tým školeniam a benefitom, ktoré mi predsa len pomáhajú v psychickej kvalite. Občas myšlienkami zablúdim tam, kde som chcel smerovať pôvodne svoje prefesionálne ciele. Síce v inom kontexte, ale predsa len: „Kto sa chytá pluhu a obzerá sa späť, nie je ma hoden.“

Jeden priateľ mi v kontexte s prácou zaprial, aby som mal čo najmenej 12-tiek. Tomuto rozumejú len dvaja ľudia, takže sa hodí aj krátke vysvetlenie. Existuje jedna také stolová hra – Osadníci z Katanu. Jej cieľom je získavať suroviny, stavať cesty, dediny a mestá. Hrací plán je zložený zo šesťuholníkov, z ktorých každý predstavuje nejakú surovinu. Každý šesťuholník obsahuje niektorú z hodnôt od 2 do 12, okrem 7. To sú hodnoty, ktoré môžu padnúť po hode dvomi kockami. Je zrejmé, že najmenej pravdepodobné je, že padne 2 alebo 12. Na vrchole šesťuholníka je hráčova dedina alebo mesto, ktoré oprávňuje hráča získať danú surovinu podľa toho, aká hodnota padne na kocke. Keď padne 7, hráč môže umiestniť na daný šesťuholník zlodeja a tým zabrániť, aby sa z tohoto políčka čerpala surovina.
Raz sme hrali túto hru štyria a hodil som sedmičku. Videl som, že každý čaká svoje suroviny a nemal som chuť kažiť im túto radosť. Tak som praskol zlodeja na políčko s 12-kou, kde nebola žiadna dedina a mesto. Nikomu som tým neuškodil v dojme, že si tým nepohnevám spoluhráčov. Bolo jasné, že konfrontácii sa nedá vyhnúť, len ju oddialiť. Ale tomu priateľovi neušiel tento detail, zapamätal si ho a príležitostne mi to v dobrom vyhodí na oči. Triafa do čierneho. Tá dvanástka totiž vyjadruje môj postoj k možným konfrontáciam a konfliktom. Niekedy je však potrebné sa im postaviť zoči-voči a nevyhýbať sa im za každú cenu. Tých dvanástiek mám v týchto dňoch niekoľko. Jedná zásadná ma čaká, aby som ju vyriešil do začiatku septembra. Tak sa snažím postupne ju riešiť...

Paintball

2007-06-19T22:59:00.000+02:00

Krásna sobota. Nielen počasím. Krásne je byť s ľuďmi, s ktorými je fajn a vychutnávať si pohodu a oddych. Pomáha to, hlavne kvôli upevneniu toho, čo fungovalo doteraz. Tímové aktivity.

Dali sme si paintball. Raz do roka sme si znova užili ten adrenalín a bojovali sme o prežitie. Vo dvoch tímoch sme sa snažili ukoristiť vlajku, či vybulovať "nepriateľa". To, že ide iba o hru amatérov, sme zistili veľmi rýchlo. Nedostatok riadnej stratégie, chýbajúca mobilita... Veď z nás boli na vojne možno len dvaja z desiatich.

Tu na fotke si pripadám trochu ako postavička z couterstrike. To drevené čudo, za ktorým sa skrývam, je veža. Celkom pohodlný úkryt, z ktorého sa dá veľmi dobre striehnuť na dve strany. Snažil som sa dostať protivníka, ktorý striehol za druhou, cca 15-20 metrov vežou. Vyčakávacia taktika... Po chvíli to protivník nevydržal a vybehol von s cieľom zaútočiť. Nepodarilo sa mu to nakoniec, lebo sa nepozeral pod nohy a skončil v zákope. A ešte ho stihol trafiť spoluhráč, ktorý bol na veľajšom stanovišti.

K večeru fajná grilovačka na záhrade. Aj keď nebola núdza o pripálené mäso, hlavne že bola dobrá atmosféra. Víkendy by mali byť stále. Trochu ma mrzí, že už nebude spoločná dovolenka...

Svitanie

2007-06-16T17:09:00.001+02:00

Bol taký zvláštny, možno triviálny zážitok, ktorý sa mi prihodil dnes v noci.

Nespal som dobre. Fúkal silný vietor a kdesi z diaľky prinášal do mojich okien hudbu neúnavného lacného karaoke. Keď u nás fúka vietor, je to orchester. Hlavným nástrojom je lesný šum. Tentokrát to bolo také mezzoforte až forte.ˇ

Keď preletelo nízko nad domom lietadlo, už som to nevydržal. Vstal som z postele a odkráčal do kuchyne, kde som našiel ešte posledné deci pomarančového džúsu. Vypil som ho a potme som hľadel von. Neskutočný pohľad! Siluety vežiakov a nad nimi roztrhané oblaky, poslúchajúce vietor veliaci jediným smerom. To všetko sa odohrávalo počas svitania. Žiadne Slnko, len taká tá tmavomodrá obloha, ktorá sa v diaľke mení modrú. Okamžite mi došlo. Svitá. Na jednej strane tma tmúca, na druhej strane sa postupne rozvidnievalo. Zvláštne mi prišlo to, z ktorej strany sa svetlo šíri - zo severovýchodu. Pozriem na hodiny: 3:34 AM.
"Vyzerá to skutočne na blížiaci sa slnovrat," pomyslel som si. "Len aby nezačalo pršať. Zajtra hráme paintball." A s touto myšlienkou som išiel už po ďalšíkrát spať.

Access Denied

2007-06-13T22:40:00.000+02:00

Z práce sa nedá prihlásiť na túto stránku, pretože "Access denied".

Niektoré veci asi treba prejsť mlčky. Závisí od rozhodnutia. Preto "access denied".

Abschlusstest

2007-06-11T23:26:00.000+02:00

Ich freue mich, ich freue mich :-)))

Zmákol som test z nemčiny - úroveň začiatočník.

A vraj najlepšie zo skupiny.

No, asi mi naprší do nosa :-))

Jedinou cestou chceme ísť

2007-06-10T11:47:00.000+02:00

Od roku 2004 sa pomaly pravidelne zúčastňujem svadieb mojich kamarátov či kamarátok. Najviac ich bolo tuším v spomínanom roku 2004. Tento rok by mal byť pravdepodobne druhým najpočetnejším, čo sa svadieb týka.

Vždy sa vo mne prebudí taký zvláštny pocit. Niečo také, akoby som to aj ja chcel zažiť. Následne príde pocit prázdnoty. Túžba a samota... Nostalgia za starými časmi. Zvlášť ak ide o kamarátky, ku ktorým som aspoň niečo cítil, ale nedokázal som to navonok vyjadriť. Vtedy prichádza otázka, čo by bolo, keby...? Ale nie je nič...už len nezrušiteľný zväzok, na ktorý je možné sa pozerať zdiaľky a želať obom jeho uzatvárateľom všetko dobré.

V partii som zo žartu poznamenal, že posledný pár z našej partie budem oddávať ja. Dosť nevydarený žart...

Názov tohto blogu je názvom pesničky, ktorú spieva zbor pri každej svadbe. Je to krásna pesnička.

Lenivý perfekcionista

2007-06-08T19:50:00.000+02:00

Nový zamestnávateľ umožňuje svojim zamestnancom absolvovať jazykový kurz v rámci pracovného času. Neváhal som a pár hodín som svojho produktívneho života strávil na kurze nemčiny. Nemčina bola u mňa dovtedy poznaná len veľmi okrajovo a povrchne. Nemal som ani tušenia, ako sa skloňuje, časuje... Iné gramatické pravidlá mi boli tiež cudzie.

Dnes sme mali záverečný test. Opäť sa dostavili pocity ako počas štúdií tesne pred a počas skúšok. Hoci v zásade o nič nešlo.

Bol som lenivý sa učiť, to je všetko. A keď sa skombinuje lenivosť a perfekcionizmus, musí dôjsť počas k testu k zásadnej demotivácii. Vedomý si narastajúceho počtu nesprávnych/nevyplnených odpovedí som bol čím ďalej tým nepokojnejší. Test som síce dokončil, ale či to bude na potrebných 60%, to neviem.

Každopádne, po príchode z práce domov nasledovala hodina polohy ležiaceho strelca. Výsledky o tri dni...

Bol som u zubárky - po roku

2007-04-13T19:13:00.000+02:00

Keď som pred rokom písal, že tam chodievam rád, neklamal som. Zubárka je sympatická, milá a ani dvacku nepýtala. Aj želanie mi vyplnila, aby som sa tam ukázal hneď na druhý týždeň.

Heh, a to všetko preto, lebo:

8 - 7 - 6 intaktné 5 kaz 4 plomba 3 - 2 - 1 intaktné 1 plomba 2 - 3 intaktné 4 kaz 5 kaz 6 kaz 7 - 8 intaktné

dolný rad 8 - 7 intaktné 6 plomba 5 - 4 - 3 - 2 - 1 - 1 - 2 - 3 - 4 - 5 - 6 - 7 - 8 intaktné

Som rád, že oproti minulému roku mám vyrastené komplet všetky osmičky.
A že hneď na počkanie som si užil vŕtanie a vôňu zuboviny. Vypadnutá plomba. A zle umývanie zubov. Tak mi treba. Vŕtať mi budú ešte tri zuby. :-)

Dnes som si bol kúpiť nový vynález: medzizubnú kefku. Vraj mám príliš natesno zuby, tak to mám používať. Ako sa poznám, baviť ma to bude najbližšie dva týždne, možno mesiac. Potom to vidím zas na jednodenný zubočistiaci štandard každé ráno.

Winter Olympics 2006

2007-04-09T23:41:00.000+02:00

...spomínam...
...na skvelé chvíle prežité pri sledovaní hokeja zo zimnej olympiády v Turíne...

Prečo to píšem?
Lebo práve počúvam In My Memory a spomienky sa vynorili samy od seba.

...na večery v podniku s priateľmi, s ktorými sme povzbudzovali našich a hnali ich k víťazstvu. Bolo to hviezdne mužstvo, s ktorým sa nám KONEČNE podarilo hrať seriózne zápasy, a nie akúsi kvalifikáciu.
...S Rusmi 5:3. Gáborík bol vtedy na neudržanie.
...S Lotyšmi 6:3. Ani Irbe nie je neprekonateľný.
...S Američanmi 2:1. Budaj sa zaskvel v plnej paráde.
...S Kazachmi 2:1. Bondra zachraňoval povesť favorita.
...So Švédmi 3:0. Švédi už kalkulovali, s kým budú hrať vo štvrťfinále, ale nula na ich konte poteší.
...S Čechmi 1:3. Smola, že práve vo štvrťfinále a práve s Čechmi.

Znova to mám pred očami, v ušiach, v hlave. Boli to nádherné chvíle.

Po čase...

2007-04-01T20:42:00.000+02:00

Veľa sa toho zmenilo. Najazdené stovky kilometrov, preplávané desiatky bazénov, navštívených veľa nových miest, kde som predtým nikdy nebol. A samozrejme, desiatky nových tvárí, s ktorými ma spája spoločná príslušnosť k tomu istému zamestnávateľovi. Prestál som kultúrny šok z nového zamestnania a momentálne nasávam nové vedomosti a informácie.

Kontakt s predošlým zamestnaním? Kedysi som písal, že sme prežili skvelý deň v prírode. Opekačka, spoločné hry... Dosť smutný a rozpačitý bol záver, keď odchádzala jednak kolegyňa a mesiac po nej aj ja. Nastala aj výmena šéfa. Ten dovtedajší mal zjavne problém pochopiť niekotré veci. Nerozišiel sa s nami v dobrom a ja neviem pochopiť, prečo. Hlavne, keď viní všetkých naokolo zo sprisahania proti nemu. Ale s ostatnými som ešte v kontakte. Niekedy sa nám podarí stretnúť sa na plavárni. Sú to skvelí ľudia. Hoci niektorých z nich uvidím možno ani neviem kedy. Každého vedú cesty niekam inam...

Také krátke ohliadnutie sa za tým, čo bolo...
Otázka je, čo bude...

Pred odchodom

2007-01-31T15:56:00.000+01:00

Od odchodu z doterajšej práce ma delí niekoľko desiatok minút. Cítim sa tak zvláštne. Akoby som padal do prázdneho priestoru a nevedel kam. A či bude podo mnou nejaká záchranná sieť. Je to skok do niečoho, čo mi doteraz bolo zatiaľ len sprostredkované od druhých. Tí, ktorých poznám a pracujú tam, mi posielajú povzbudivé slová. Aj tak sa vo mne prebúdza z času načas pocit, že to bude nejaké divoké zo začiatku. Oblasť, ktorej som sa doteraz nevenoval...

Na druhej strane, chcem mať čo najrýchlejšie zodpovedanú otázku, čo konkrétne ma tam čaká. S kým sa stretnem, kto bude novým šéfom a akí budú noví kolegovia.

Končí sa jeden príbeh, v ktorom som spoznal kopec skvelých ľudí a s ktorými som toho veľa prežil. Príbeh, v ktorom som získal nové skúsenosti pri vyjednávaní s „veľkými rybami“ alebo som sa naučil lietať po svete. Príbeh, v ktorom vystupovalo veľa rôznych postáv z rôznych svetových strán a ktoré ma po mnohých stránkach obohatili. Nejako si neviem teraz spomenúť na tie „temnejšie“ stránky. Aj keď práve sa vrátil šéf s viac ako nie veľmi priaznivými správami...

Takže dovidenia. Otvárajú sa nové dvere...Do nového a krásneho sveta. Vraj.

Pasienky

2007-01-30T00:17:00.000+01:00

Asi po deviatich rokoch som znova skúsil, ako chutí voda v plavárni na Pasienkoch. Vtedy som tam chodieval raz do týždňa v rámci povinného predmetu na výške. Dnes po dlhšom čase zas, pritom som si túto chvíľu oveľa viac vychutnával. Cítil som to ako niečo, čo robím pre radosť, nie z povinnosti (vtedy mi to prišlo občas aj ako otravná cesta na druhý koniec Bratislavy).

Môžem si dnes biť hlavu o múr, prečo som neobjavil toto čaro o niečo skôr. Na druhej strane, nový zamestnávateľ ponúka plaváreň v rámci benefitov pre svojich zamestnancov. Takže už viem, kde budem chodievať každý pondelok.

Myslím, že to je dobrá voľba.

Dievčence, asi vám niečo chýba

2007-01-17T10:18:00.000+01:00

Nedvědi spievajú: „Víš, holky těžší to maj.“ A majú pravdu. Chalani, teda aj ja, sa majú kde stretnúť. Chodievame si spolu zahrať futbal, hokejbal. Chodievame si sadnúť na pivo. V partii priateľov si nájdeme čas aj na také aktivity, ako poker, LAN-ovica. Raz sme dokonca boli aj na paintballe a minule sme si boli pozrieť veľmi dobrý zápas Slovan-Košice. Skrátka, ak máme čas a chuť, nemáme problém sa dohodnúť a stretnúť sa na nejakej tej malej „socializačnej aktivite“. :-)

Minule som sa zamýšľal nad tým, či podobné možnosti využívajú aj dievčatá. Či chodievajú aj niekam inam, ako len na kávičku alebo do obchodov. Zaoberal som sa najmä myšlienkou, či existuje aj nejaký kolektívny šport pre dievčatá a či ho aj využívajú tak masovo, ako napríklad chalani futbal. Nezaraďujem sem fitnes centrá alebo aerobik, pretože tam si cvičí každý sám za seba.

Na základnej škole bolo zvykom, že chalani dostali futbalovú loptu a išli ju naháňať. Dievčatá si zase zahrali vybíjanú. Pamätám si, že učiteľka telesnej nás príležitostne zmiešala do dvoch družstiev a nechala hrať vybíjanú. Tam sa ukázalo, že baby ju vedeli hrať úžasne. Vždy „vybili“ z poľa všetkých chalanov a potom si to rozdali medzi sebou tie najobratnejšie. Chalani sa len s nezáujmom prizerali z boku v úlohe nabíjačov. Prečo sa teda vybíjaná bežne nehráva ako futbal? Existuje vlastne nejaký kolektívny šport, ktorý by zaujal aj väčšinu dievčat? Hrá tu svoju úlohu aj nezáujem tých, ktoré v nej vynikajú? Je to aj tým, že povaha dievčat nie je súťaživá? Priateľ mi minule spomínal, že problém dievčat, teda v jeho prípade jeho frajerky a jej kamarátok, spočíva v tom, že sa nevedia ani len dohodnúť na mieste a termíne nejakej aktivity.

Neradno hádzať všetkých a všetky do jedného vreca. Už teraz si aj tak myslím, že som tu v mnohých veciach možno až neprimerane zovšeobecňoval. Mal som napríklad kolegyňu, ktorá bola často organizátorkou volejbalu pre svoju zmiešanú partiu. Hrávali každý týždeň len tak pre zábavu. Iná kolegyňa zas chodievala do horolezeckého klubu a bavilo ju to nielen kvôli tomu, že tam chodil jej frajer.

Na základe týchto skúseností však vidím, že tie prvé (menej aktívne) majú oveľa väčší problém s prijatím toho, že ich frajeri idú s priateľmi na pivo, na šport namiesto toho, aby venovali čas im. Hoci im ho venujú, ale nie „práve teraz“.

Tak. A tu asi skončím. Je to taký polootvorený koniec, ale chcem to nechať takto...

Arturs Irbe: Vitaj v Nitre

2007-01-15T23:51:00.000+01:00

Brankár vychýreného mena...
Chytal si za Sojuz...
Chytal si za Latviju...
Aj v NHL si chytal...volali ťa "The Wall"...Aj v All-Star tíme si sa objavil...

Odchytaných 568 zápasov...32 066 minút...1513 gólov...
Na olympiáde v 2006-om proti nám si sa držal statočne...Dostal si šesť, čo spôsobilo radosť v našich očiach. Nie z tvojej prehry, ale z nášho víťazstva.

Dvakrát majster sveta...

Finalista boja o Stanely Cup...

39 rokov...

Je mi jasné, že s takou bohatou kariérou sa ťažko dá rozlúčiť.
Tak teda vitaj na Slovensku, nech ti je Nitra druhým domovom.
Zajtra ťa čaká prvá veľká výzva - Slovan.

Klobúk dole, Richard Sulík!

2007-01-12T11:50:00.000+01:00

Len pred pár hodinami som dočítal asi dva a pol stránkový rozhovor s Richardom Sulíkom v Týždni. Bolo to príjemné čítanie, pútavý rozhovor, ktorý vo mne vyvoláva obdiv k tomuto človeku. Bol som milo prekvapený, s akou úprimnosťou a priamosťou dokázal odpovedať aj na háklivé otázky, ktoré mali aj politický podtón. Mnohí by pri takých otázkach radšej odpovedali "nekomentujem, nevyjadrujem sa" alebo radšej by odpovedali mimo záznam. Myslím, že by som asi patril medzi nich. Ale Richard Sulík mal odvahu, s odpoveďami nemal problém, a to aj napriek vedomiu, že kedysi pracoval pre Mikloša, dnes pracuje pre jeho oponenta.

Za svoj cieľ si dal rovnú daň a odvodový bonus. Za Mikloša bol jeho poradcom a rovná daň bola takpovediac jeho diplomová práca (v 30-ke študoval ekonómiu). Zostal na ministerstve aj pri Počiatkovi. Jeho cieľom je rovnú daň udržať a povedať stop progresívnemu zdaneniu. Zdá sa, že zatiaľ Sulík vyhráva. Politika je mu zjavne cudzia. V hlave mu to myslí predovšektým odborne a ekonomicky. Je to skrátka profesionál.

Navyše, páčil sa mi neformálny jazyk, akým odpovedal na položené otázky.
Richard Sulík u mňa zabodoval.

Nový rok v práci

2007-01-08T23:27:00.000+01:00

Dnes prvýkrát v práci v novom roku. Cítil som už atmosféru odchodu. Som totiž na rade...
Na porade som bol hádam jediný, kto nemal pred sebou novoročný diár...
Zajtra si môžem spievať: "Už len dvadsaťdva dní..."

Na Štefana si urobíme Večer Betlehemov

2006-12-28T23:28:00.000+01:00

Ja viem, že sa ti nepáči, keď sa tak uzatváram do seba, zlostím sa na každú hlúposť a som vďačným objektom depky. Poďme radšej do mesta, pozrieme Betlehemy. Ako malý som túto aktivitu nemal rád. Chodiť s rodičmi po meste a po kostoloch mi veľmi nevoňalo. Dnes som sa naopak pristihol, že mi to chýba.

Neuveriteľné...Ľudia ako vymenení. Je ich v uliciach tak málo. V podvečer sa to hodí. Uličky sa tak stávajú objektom romantických predstáv. Zdá sa, že ľudia sa nakoniec akosi nechali osloviť pesničkou "Spomaľ", lebo všeci výrazne spomalili, nikam sa nikto neponáhľa. Ležérnym krokom, vdychujúc vianočnú vôňu Starého mesta, si začínam pripravovať trasu na najbližšie dve hodiny. Dóm, jezuiti, františkáni, Trojica, kapucíni, milosrdní, Ladislav, alžbetínky, Blumentál. U jezuitov, kapucínov a v Blumetáli máme smolu. Práve je omša a my hľadáme ticho. Táto atmosféra nám do karát príliš nehrá.

Zato u františkánov majú betlehem s figúrkami v takmer životnej veľkosti. V tom tichu a samote ma začínajú prepadať bizardné myšlienky, že čo ak sa niektorá z nich pohne. V predsieni u milosrdných zas našiel útočisko jeden bezdomovec, kde si zrejme ráta svoj denný zárobok. V Trojici stretávame bývalého spolužiaka aj s priateľkou. Pri takom smiešne pohyblivom betleheme, ktorý sa zapína spustením gombíka - obľúbená detská zábavka, aj po pätnástich rokoch. A hlavne, (pokus o) ticho.

Asi by sme si mali niekam sadnúť. Ibaže samému sa mi veľmi nechce a Bratislava nie je Praha. Možno do kina. Videla si film Borat?

Smutno na Vianoce

2006-12-25T01:57:00.000+01:00

Osamelo, neveselo. Samota sa mieša s pocitom zlosti a nevypovedaného. Navyše sa do toho miešajú všetky tie spomienky spred 5, 10, možno 17 rokov... Pre toto Vianoce mám čím ďalej, tým menej rád. Je mi ľúto.

Paradoxy hladovej doliny

2006-12-20T13:30:00.000+01:00

Obraz prvý: Pizzeria v obci Mýtna kdesi medzi Lučencom a Zvolenom. Večer. Plno ľudí, len jeden voľný stôl. Pozorujem návštevníkov pizzerie - skoro samí mladí ľudia. Študenti alebo žiaci posledných ročníkov základnej školy. Podľa sortimentu objednaného tovaru som usúdil, že asi majú bohatých rodičov. Ale možno som sa mýlil. Je fajn, že títo mladí ľudia si nájdu čas na trávenie voľných chvíľ v spoločnosti svojich rovesníkov. Dosť však zamrzí, že jediné miesto, kde sa chcú stretnúť, je miestny podnik...

Obraz druhý: Agentúrna správa. V obci Lovinobaňa zatvorili továreň. Počet plánovaných prepustených zamestnancov sa odhaduje na cca 500. Všetci boli nútení čerpať si celozávodnú dovolenku. Budúcnosť mikroregiónu je otázna, nakoľko továreň zamestnávala veľkú časť obyvateľov okolitých obcí.
Zaujímalo by ma, koľko rodičov tých mladých bolo zamestnaných v tejto fabrike.

Keby hlúposť kvitla...

2006-12-19T10:21:00.000+01:00

Pred niekoľkými mesiacmi kolovala správa, že akýsi zlomyseľný vtipko na druhom konci sídliska prerezával autám pneumatiky. Bral som to ako správu s pocitom úľavy, ako dobre, že sa to nestalo mne.

Dnes ráno som prišiel k autu a čo nevidím? Všetky štyri prázdne... Začínam fúkať a zisťujem, že ventil je strhnutý. Neskutočná "vďaka" tomu vtipkovi.
A to som si myslel, že dnes všetko postíham, lebo pôjdem do práce autom...

Je lepšie...

2006-12-18T22:20:00.000+01:00

...zapáliť jednu sviečku,

ako sa stokrát hnevať na tmu...

Vianočný smog

2006-12-18T16:25:00.000+01:00

Hovorí sa o Vianociach. O týždeň sa bude o nich hovoriť oveľa menej. Bude sa, hovorí sa... Všetko v rovine všeobecnosti. Hovorme konkrétne. Píšem o Vianociach...

Vianoce sú pre mňa skúška. Spočíva v tom, že sa snažím nepodľahnúť tlaku konzumu a gýčovitých reklám. Blikavé čudá či podivné súhry známych piesní z rozprávky Tri oříšky pro Popelku s mobilnými operátormi. Alebo už otrepaná melódia z Coca-coly. Čudujem sa reklamným imidžmejkrom, že nemajú dostatok citu a dokážu ľuďom znechutiť aj tú pesničku od Lojza. Hrá ju Expres, hrajú ju televízne reklamy... Už by ma ani neprekvapilo, keby aj decko pred televízorom sledujúc Libušu Šafránkovú, spievajúcu si „popelkovskú“ melódiu, by zakričalo: „Aha, Tí mobajl!“ Treba to ignorovať. Obrniť sa voči tomu, vykašľať sa na celý ten trápny kolotoč.

Vianoce sú pre mňa skúška. Už ani nevnímam potrebu mať doma nejaké vianočné ozdoby. S prekvapením si uvedomujem, že Vianoce by pre mňa mali zmysel aj vtedy, keby nebol v obývačke stromček, či navarená kapustnica alebo hocijaké darčeky. Tieto veci síce potešia, ale vedel by som prežiť aj bez nich. Moje Vianoce sa za posledné tri roky radikálne zmenili. Stali sa akousi vnútornou skúškou nebyť sám. Posledné tri štedré večery sa nezaobišli bez sĺz a pocitu trápnosti a rozpakov. Najhoršie sú také situácie vo dvojici. Neviem, ako sa s tým vysporiadam tento rok, ale asi tak isto ako doteraz – tváriť sa, že sa nič nedeje a želať si v duchu, nech tá chvíľa je už rýchlo preč. O to viac, že to celé vnímam ako krokodílie slzy po tom, čo sa udialo tento rok. Alebo mi chýba dostatok empatie... Ktovie.

Pre celé toto, čo som tu práve napísal, ma napadá jediný názov: Vianočný smog.

Ty si Vymyslená

2006-12-11T23:25:00.000+01:00

Poviem ti, mám rád túto hru. Nepoznám ťa, ale i napriek tomu ťa už druhýkrát pozývam do Prahy. Ak máš chuť na adrenalín, tak ti odporúčam zviesť sa autom. Bolo mi zverené na úsek medzi hranicou a Prahou. Po diaľnici som nešiel ani nepamätám. Vraj na nej býva veľa kamiónov. Pochopiteľne, aj hmla sa pritafí. Asi tak 3/4 cesty. Ale nám to nevadí. Pustíme si Stinga.

Chcem ťa pozvať do poslaneckej snemovne českého parlamentu. Vlastne, či je to pozvanie, ani neviem. Pre mňa je to stretnutie veľmi dôležité. Asi by si sa na ňom nudila. Tak si zatiaľ popozeraj výstavu drevených výrobkov vo foyer pred rokovacou sálou.
Všimni si to ticho. Priestory, kde to inokedy hýri novinármi a poslancami, tentokrát boli opustené. Nikde ani nohy. Zapečatené dvere rokovacej sály. Kolotoč začne až zajtra. Poďme preč...

Podvečer, dva stupne nad nulou. Kašlime na električku, poďme peši. Z Mánesovho mosta vidieť pekné zore. Predvianočná atmosféra podfarbená vzdialenou skladbou saxofonistu. Na Karláku si ho môžeš obzrieť aj zblízka.

Tá československá zástava na pomníku nie je skorodovaná. Vyzerá trochu čudne, pretože je akoby natrhnutá. Odboj medzi 1938 a 1945. O niekoľko ulíc ďalej sleduj tie skostnatené železné sochy. To sú obete komunizmu. V Zlatej Prahe sa skutočne snúbi minulosť dávna i neskorá.

Opäť dom, kde natáčali Koljov "naš - vaš", opäť Anděl a k tomu ešte jedna viedenská. Vlastne dve. Keby si bola naozaj...

Výpoveď

2006-12-01T18:45:00.000+01:00

...podaná 30.11.2006.
V ten istý deň...
...podpísaná nová zmluva.

Nová kariéra môže začať.

Odkaz na kampaň: Zostane?

2006-11-25T12:24:00.000+01:00

Magori sa nevzdávajú a chcú ho stále zrušiť. Zrejme im prekáža.

Podporujem jeho existenciu, a preto propagujem túto petíciu aj týmto spôsobom.

Tu je odkaz: http://www.changenet.sk/?section=kampane&x=240767

Mám šancu, čo s ňou?

2006-11-24T13:55:00.001+01:00

Školenie sa chýli k záveru. Po takmer dvoch mesiacoch sa blíži rozhodujúci okamih. Ak dostanem ponuku, zobrať ju alebo nezobrať. Pred dvomi mesiacmi by som neváhal. Teraz, keď sa treba rozhodnúť, akoby ma niečo brzdilo. Ten vnútorný hlas už nie je zrazu taký rozhodný. Jazýček na pomyslenej váhe sa stále kloní k prijatiu ponuky. Ale prečo zrazu také váhanie?

Blog - "Uraveň vady pádajet"

2006-11-22T23:25:00.000+01:00

"Nu što. My chatim zakončiť." Asi tak by povedal náš hyperkandidát Rozin. Nemám ho rád...

Súvis vidím nasledovný: nejako to tu začína odpadávať. Ten prestal písať, lebo sa mu niečo stalo. Tá prestala písať, lebo sa tak momentálne rozhodla. Iná zas ani nedala vedieť, že prestala písať. Čím to je, čím to je? To naozaj nie je už dôvod k písaniu?

Aj mne už dochádza slina. Chcem písať niečo múdre. Ale asi si kladiem latku príliš vysoko. Lepšie povedané, stále vyššie a vyššie. A robím si starosti s tým, že ako zareagujú ostatní.

Asi bude lepšie povedať si "kašli na nich, keď budú chcieť čítať, tak prečítajú a keď budú chcieť reagovať, zareagujú". A nenechať sa odradiť. Ono sa vždy príležitosť k písaniu nájde.

Zastav sa! Píše sa mikrohistória

2006-11-08T22:51:00.000+01:00

Bolo to dnes, asi okolo 6:45. Otvoril som okno. A vtedy som si uvedomil, že kľučky toho okna sa dotýkam poslednýkrát. Po takmer troch desaťročiach.

Teraz tu na mňa zízajú dve nové plastové.

Citový vzťah? Asi áno. Ako malý som sa pri tom okne rád hrával na lietadlo alebo na autobusára. :-)

Čašníčky

2006-11-08T00:10:00.000+01:00

Vkradli sa mi do života. Od istého času - odvtedy, čo som zamestnaný a zároveň odkázaný na obedové gastrobenefity okolitých podnikov. A tak ich aspoň pozorujem a vnímam a nechávam sa obsluhovať, ako aj ostatná poväčšine pracujúca poväčšine inteligencia.

Začínal som v bratislavskom podniku Rolo Café. Tam bolo super, lebo čašníčka bola zároveň aj kuchárkou. Nedalo sa k nej neísť. Vždy mala v ponuke nejakú tú špecialitu, keď už chýbalo denné menu.

Rolo Café som neskôr vystriedal za Bielu pani. Podnik síce ďaleko pre pešiu chôdzu, avšak s lacným menu. Čašníčka stále tá istá. Hádam aj dodnes. Bola to taká mladá blonďavá semetrika, ktorá sa málokedy usmeje. Ale aspoň si pamätala tváre. U mňa hneď vedela, čo si objednám, takže aspoň som jej za to hodil nejaký ten úškľabok, to akože úsmev.

Ďaleko sa mi veľmi nechcelo chodiť, tak sem-tam som zvykol ísť do podniku U Sokola. Tam to bolo otrasné. Čašníčky nevľúdne, kričali navzájom po sebe, niekedy si to odniesli hostia. Keď som jednu z nich videl obsluhovať aj v podniku Elixír 14, svoj plán pripraviť ich o zákazníka som uskutočnil na dosť dlhú dobu. Vystriedal som ich za podnik Bakchus, kde však obsluhovali samí chlapi. Aj oni boli OK až do chvíle, kým nenastúpili mladí šestnásťroční elévi s roztrasenými rukami. Obsluha sa spomalila. Neviem prečo aj kvalita jedla.

Nikdy viac do podniku Fresco! Čašníčka je tam jak trumpeta. Nechápe, že otázka "kde je tu nefajčiarske oddelenie" znamená, že s týmto stavom sú zákazníci nespokojní. Niektorým ľuďom ťažko vysvetľovať. Tak nech Fresco odpočíva v rekonštrukčnom pokoji. Môže aj naveky, mne chýbať nebude.

O podniku Nápravník som počul len chýry. Vraj tam hliníková lyžica stojí na hladine polievky a párky nadobúdajú farbu jarnej zelene v priamom prenose.

Medzičasom dali do pucu podnik U Sokola. Prijali nový personál. Čašníčky už po sebe nekričia. Jedna je zvlášť milá a ochotná, hoci už sa jej podarilo dopliesť aj objednávky. Ale akosi sa dá prepáčiť...

Bonusom sú pre mňa dve osôbky vo večernom podniku U Gejma. Jedna sa raz odviazala s partiou u susedného stola. Pred záverečnou si pýtame účet (boli sme asi siedmi) za cca 9 pív a 8 kofôl. Ona na to: "Tak prednešok to bude za stovku." Milé... Ale nie sme svine, aby ste si nemysleli. Nechali sme ju doniesť celý účet, ktorý vytiahla z koša.
Tá druhá, tú som videl dnes prvýkrát. Je nová. Urobila dobrý dojem. Má dobrú perspektívu a latku nasadila vysoko. Nesklame. Dúfam.

PS: Všetky, ktorých som písal ako o dobrých príkladoch, boli moletky.

O búrke

2006-10-30T21:40:00.000+01:00

Momentálne cítim v duši nepokoj. Na otázku druhých "ako sa máš?" hľadám rôzne vhodné odpovede, aby som nemusel klamať odpoveďou "dobre".

Je to aj vďaka búrke, s ktorou neviem akosi zápasiť. Keby to bolo len o mne, ešte sa dá. Je v tom však zatiahnutý aj niekto ďalší, s kým nemienim zápasiť. Postupne ho strácam. Nie fyzicky, ale duševne. Pritom cítim, akoby mi ani nechýbal.

Myšlienky na celú túto nešťastnú kauzu sa snažím zahnať čímkoľvek. Doma je to však dosť ťažké. Robím si barikády. Zatváram sa, odmietam komunikovať. Neviem si s tým rady... Hovorím si, že akceptujem pohyb v istých hraniciach, tvárim sa tolerantne. Vo vnútri sa však tým zožieram. A navonok mlčím.

Asi niektoré veci nejdú podľa mojich predstáv. Tak to riešim aspoň starými pesničkami a utápaním sa v spomienkach a v minulosti. A keď je kam, utekám z domu.

Marhuľové ráno

2006-10-26T07:54:00.000+02:00

Ku káve marhuľový croissant,

potom marhuľový jogurt,

mysliac na včerajší pokašľaný test zo školenia...

Ďalej od vlastného nosa

2006-10-25T09:04:00.000+02:00

Skutočne ma vedia rozosmiať niektorí "vychytrálkovia". V jednej internetovej diskusii sa odohral tento rozhovor:

prispievateľ: "...nechápem, ako predchádzajúca vláda mohla vytvoriť z tých 17% schodok verejných financií..."

reakcia na prispievateľa: "zo 17%? Máš v daňovníctve medzeri."

A vraj "nevedomých poučovať"... :-)

La Chronologie 24.10.

2006-10-24T07:44:00.000+02:00

6:19...Snom sa dá veriť asi tak, ako spomienkam. Možno trochu viac s rezervou. Preto namiesto "snívalo sa mi" sa mi viac hodí začať "v spánku som si spomenul". Takže, v spánku som si spomenul zas na ňu. Neviem, po koľkých týždňoch či mesiacoch. Kupovali sme spolu v lekárni na kvapky proti kašľu, tušim Bromhexin. Na recept. Zbytočne som ju presviedčal, že nie som chorý. Ale nakoniec sa mi to ako-tak podarilo. Môj argument: veď je tam napísané 2x za deň, nie trikrát :-)
Ten sen bol takým zvláštnym návratom do minulosti. Tuším som sa v ňom aj rozcítil, keď som mal možnosť vidieť miesto, kde som často trávil prázdniny. Dnes má toto miesto podobu x-cifernej sumy...

7:17...Očakával som, že skoré príchody do práce ma zničia. Ale zdá sa, že svoj ničiteľský potenciál nevedia využiť. Na skorých cestách do práce ma najviac dokáže uchvátiť pohľad na ranné zore. Dnes akoby z úvodnej sekvencie filmu Nekonečný príbeh. Slnko síce skryté kdesi za obzorom, ale oblaky boli ním podsvietené do červeno-oranžova. Potom pohľad z diaľky na osvetlený prístavný most v tejto prebúdzajúcej sa atmosfére. Jedinečné...jedinečné!

7:50...Mailom prišiel zaujímavý dokument: Aktualizácia operačného programu Vzdelávanie. O materiál na študovanie nie je núdza...Pánečku, na preštudovane toho materiálu asi treba osobitné školenie.

9:55...Náš server padá každých päť minúť, takže budem čo najstručnejší. V práci je vcelku pohodová atmosféra. Kolega prišiel s očami sťaby mínusky, kolegyňa bola na tom podobne. Všetkých teší fakt, že šéf je na jednej konferencii. Všetci dúfame, že tam zostane dlhšie ako do obeda (tak to má zaznačené v kalendári). Dohodol som si stretnutie s dávnym kamarátom, ktorý robí s poistením áut. Všetko speje k tomu, že Allianz nedostane odo mňa už ani korunu za auto.

14:10...Server sa už umúdril. S hrôzou zisťujem, že domov sa dostanem až niekedy k polnoci. Práve diskutujem na tému jedného zaujímavého článku. Utvrdzujem sa v tom, že manipulácia je svinstvo. Hoci manipulovať sa dá rôznym spôsobom, hádžem všetko do jedného vreca s veľkým mínuskom. Práve došiel šéf...

ex post (na druhý deň)...Včera som prišiel domov až po polnoci úplne vyflusnutý. Nemal som chuť už písať čokoľvek. Ešte teraz sa cítim ako po prebdenej noci. Ide sa ďalej...

Ako v Matrixe

2006-10-16T22:28:00.000+02:00

Nedávno som spomínal, že sa púšťam do niečoho, čo pochováva moju doterajšiu študentskú kariéru. Prvý krok bolo prihlásiť sa, druhý krok spraviť testy, tretí krok akceptovať pozvánku a štvrtý krok, ktorý trvá najdlhšie, absolvovať školenie.

Učia nás programovať. Snažia sa naliať do našich hláv čo najrýchlejšie a najúčinnejšie tie najpodstatnejšie veci, ktoré sú pre programovanie dôležité. Niekedy sa cítim ako Neo v Matrixe, ktorého napojili na počítač a prostredníctvom CD mu naliali do hlavy všetky možné bojové umenia. Keď otvoril oči, s úžasom povedal: "Už ovládam kung-fu." V tejto situácii by som mohol kľudne nahradiť bojové umenie za Visual Basic.

Ktovie, čo všetko máme v tých svojich hlavách. Asi aj obrovský potenciál. Dôležité je ten potenciál nejako prebudiť. K tomu je potrebné nájsť ten správny "budík". Mám taký skromný pocit, že toto prebúdzanie sa mi v poslednej dobe úspešne darí.

Dôvera redakcie .týždňa

2006-10-12T07:53:00.000+02:00

V pondelok som si kúpil časopis Týždeň. Tentokrát s Monikou Beňovou na titulke. A navyše zabalené vo fólii, čo je pre tento časopis nezvyklé.

Listujem, listujem a čo nevidím? Strany za sebou idú: 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18...a potom znova 11, 12, 13...až 18...26!!!, 27, 28... Na konci časopisu sa situcia opakovala so stranami tuším 59-67.
Skrátka, kúpil som si výtlačok, ktorému chýbalo 16 strán a iných 16 strán obsahoval dvakrát.

Za normálnych okolností by som si išiel časopis vymeniť do stánku za iný. Ale ako som už spomenul, toto číslo bolo zabalené vo fólii, kvôli reklamnej brožúre jednej nábytkárskej firmy.

Hneď ráno som teda napísal e-mail do redakcie, v ktorej som sa pýtal, čo sa s tým dá urobiť. O necelú hodinu mi na e-mail došla odpoveď, v ktorej sa mi redakcia ospravedlnila a vypýtala si moje telefónne číslo. O chvíľu mi redakcia telefonuje a pýta si moju adresu, kde mi môžu poslať správny výtlačok.

Chápem, pri tlači sa môže stať všeličo, napríklad aj chybné zoradenie listov. V tomto prípade bolo "postihnutých" asi 50 výtlačkov. Milo ma však prekvapila dôvera, s akou pristúpili ľudia z redakcie k mojej žiadosti. Ich prístup bol jednak promptný a jednak čisto ľudský. Stačilo im overiť si údaje len e-mailom alebo telefonicky. Žiadne ďalšie zbytočné preverovanie, hoci, čo ak som si to celé len vymyslel s cieľom dostať sa zdarma k časopisu? :-) Chybný výtlačok nepotrebovali vymeniť za správny, takže ten mi ostane ako rarita.

A na záver: Správny výtlačok mi došiel poštou o necelé dva dni.

Ranné Apollo

2006-10-11T07:50:00.000+02:00

Ráno, medzi siedmou a štvrť na osem treba ísť po Novom moste. Nedá sa to nevidieť v týchto neskorých slnečných dňoch: východ Slnka.

Dnes sa mi podarilo zastihnúť Slnko, ako sa na červeno-oranžovo zobúdza. Pohľad na Apollo bol potom úžasný.

2.10.2003

2006-10-03T09:24:00.000+02:00

Dôvod pre čiernu.
Dovtedy...bezvýznamný deň.
Odvtedy...by mala horieť sviečka.

1.10.1986

2006-10-01T21:45:00.000+02:00

Áno, dobre si na to pamätám. V tento deň, presne pred 20 rokmi ma zrazilo auto. Skončilo sa to miernym šokom a modrinou na ľavom stehne. A stopou v pamäti, ktorá zostane možno až do smrti.

Bolo to u nás na sídlisku, ponáhľal som sa z autobusu do susednej školy na plavecký krúžok. Mal som takú tmavozelenú tašku, kde som mal všetky veci na plávanie. Stojím na kraji zastávky pred autobusom, za ktorým prišli dalšie dva. Tak som to skúsil, rozbehol som sa. Sprava som videl auto, zľava nie. Zaflekoval, stihol ubrzdiť. Mne vypadla taška z rúk a rýchlo som sa rozbehol naspäť na kraj cesty. Niečo na mňa kričali. Až po pár sekundách som pochopil, že si mám vziať tú tašku. Vodič ma chcel vziať do nemocnice. Ja som nechcel...

Doma som si vymyslel, že do mňa hodil nejaký chuligán veľký kameň. Nikto sa nad tým nepozastavil...

Mal by som pracovať, ale nechce sa mi

2006-09-25T20:23:00.000+02:00

Osem hodín večer. Sedím v práci. Dnes som si povedal, že budem akože nadčasovať. V skutočnosti dobieham nestihnuté za minulý týždeň. Podvedome (a možno aj vedome) som sa chcel podobať na tých, čo sedia v práci do hlbokej noci. Akože konzultant, akože právnik, akože high-class manager. Ale to si nepriznám, že som bol medzitým doma.

Vzal som auto a že idem do práce na kvázinočnú šichtu vo veľkom štýle. Že si užijem chvíle za volantom a s pôžitkom sa dopravím pred budovu, kde v pohode zaparkujem. Cez deň, hlavne ráno, by som o parkovaní pred budovou, kde pracujem, mohol snívať...Ešte aj mp3ky som si vzal do auta, aby bola cesta príjemnejšia... Houby pôžitok! Večerná zápcha v strede mesta ma čakala!

Mal by som pracovať, ale namiesto toho čítam blogy. Mierne depresívne. Teda poriadne, nie mierne. Stačí si prečítať hlavne tie "pocitové". Najnovšie tí ístí ľudia píšu akoby stále o tom istom. Ale poznám sa, čítať ich aj tak neprestanem. Dokonca čítam aj tých, ktorých odpisujem. Len akože.

Druhý október sa blíži. Kedysi úplne bezvýznamný deň. Dnes už tri roky black hole in my soul...Kokso, keby som nestratil ten 16-stránkový word-súbor, čo som si písal od 1998. Tam som to celé rozpísal na 6 strán. Brilantný úvod: Rok 2002 sa blbo začal a ešte blbšie skončil...

Čo som to vlastne chcel napísať? Že mal by som pracovať, ale nechce sa mi. Momentálne otravujem kohosi na icq...

La Chronologie 22.9.

2006-09-22T09:35:00.000+02:00

9:30...Dnes je vraj deň bez áut. Naša drahá MHD nám láskavo ponúkla možnosť prepraviť sa zdarma. Len dvoch električkách a len na určenej trase z periférie do centra. S týmito červenými krabicami na koľajniciach sa vídavam denne len z diaľky...
Ale stále mám dojem, že dnes som videl v meste oveľa viac áut ako minule.

11:35...Zase o MHD. Najkrajšie sú pokusy zistiť spoje z jedného miesta na druhé. Kombinatorika sa nezaprie. Dôležité je dostať sa čo najrýchlejšie a s čo najmenším počtom prestupov. Ešte že tu je imhd.sk.

12:37...Tá čašníčka na obede bola veľmi milá, hoci mi priniesla úplne iné jedlo, ako som si objednal. Trochu ma v tej chvíli zamrzelo, že som ju musel s tým poslať späť, ale ja som na mäso so zapekaným syrom a šunkou fakt nemal chuť. Inak by som ju s tým ani nepreháňal. Potešilo ma, že ani potom jej úsmev z tváre nezmizol. Tak som jej nechal väčší tringelt, ako obvykle.

15:49...Práve na mňa doľahla piatkova atmosféra: nič sa mi nechce už začínať a čakám na spásonosný okamih "Padla". Vonku je tak krásne septembrovo. Možno aj bicykel pôjdem prevetrať.

20:12...Úspešne som našiel jedno rádio, ktoré vysiela aj cez internet. Asi ho budem počúvať aj častejšie.

Vynulovaný

2006-09-18T22:12:00.001+02:00

Je to presne tak, ako to práve cítim. Počas ktoréhokoľvek okamihu dňa ma napadne veľa úžasných myšlienok, o ktorých by sa dalo veľa písať. Sem-tam ma prepadnú aj slovné či vetné krasojazdy, s ktorými sa nedá nepodeliť. Také momentky, krátke a drobné.

A večer, keď sadnem k počítaču, tak akoby sa všetko stratilo. Nedostanem sem ani písmeno z toho, nad čím som uvažoval cez deň.

Pôvodne som chcel, aby tento blog bol mojím denníkom, kde si budem písať to, čo sa mi páči, čím žijem, čo mi príde do cesty. Hocičo, čo ma osloví a s čím sa potýkam, čo ma trápi. Potom som prišiel na to, že toto čítajú aj ostatní a že to nie je výsostne súkromná záležitosť. Zavítať sem môže prakticky ktokoľvek, nech je toto miesto hocijak utajené. Je celkom fajn, keď sa mám s kým podeliť o to, čo som zmieňoval vyššie.

V poslednom čase mám dojem, že niečo sa muselo asi zmeniť, keď pod článkami mi svieti pomaly klasická nula. Možno už nemám druhým čo povedať, alebo možno tie myšlienky neviem dobre prežuť. Alebo druhí nemajú čas alebo chuť. Alebo...Čokoľvek.

Neriešim. Mám dosť problémov aj bez toho, aby som hľadal silou mocou niečiu priazeň. Môžem sa aspoň chytiť pôvodnej myšlienky a zámeru, aby tento blog bol mojím denníkom, ktorého obsah zostane pre mňa. Asi to tak malo byť a asi by to tak bolo lepšie.

Áno, aj iné veci som pochopil... Radšej teraz, ako neskoro.

Extrémizmus

2006-09-12T22:19:00.000+02:00

Slovák, Maďar rozmýšľajú,
ako zbúrať predsudky.
Ľahká pomoc: postavte ich
do pivnice pred súdky.

Vrátila sa...

2006-09-08T23:47:00.000+02:00

...kolegyňa. Už bývalá. Po troch mesiacoch. Tesne po tom, ako som si spomenul, že už uplynuli tri mesiace, odkedy nás dočasne opustila. Obohatená o ďalšiu životnú skúsenosť, rozhovorila sa. Mala toľko zážitkov, že som si pripadal pri nej ako človek, čo za tie tri mesiace takmer nič zaujímaveho nezažil. Tie tri mesiace mi pripadali, ako by to bolo len predvčerom.

Bola ďaleko. Tam, kde deti majú zvláštny vzťah ku hrám a pritom dospievajú v ôsmich rokoch života. Tam, kde ľudia nepoznajú dvojzmyselnosť reči a berú všetko priamo. Tam, kde sa nenechávajú viazať pravidlami a i napriek tomu žili niekoľko desaťročí v tyranii. Tam, kde sa deti dokážu smiať na Tomovi a Jerrym len vtedy, keď vidia kocúra bežať na mieste, a pritom nemajú problém pozerať na ten najkrvavejší horor. Tam, kde sa prejavy vďaky a úcty vyjadrujú tromi rôznymi spôsobmi, namiesto nášho jedného ďakujem. Tam, kde sa tancuje tak asi meter od tela...

Po tom, čo rozprávala, s čím sa tam stretla a čo tam prežila, som si povedal: "dievča, toto je skutočná odvaha."